zborník literárnych a výtvarných prác žiakov...

Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy ��

2011-2012

_________________________________________________ literárny a výtvarný zborník 1

Písanie je jedinečné a nemá pevné pravidlá. Je to jeden zo spôsobov, ako deti prejavujú svoju indivi-dualitu a učia sa vážiť si vlastné myšlienky. Podnecuje ich zvedavosť, obrazotvornosť, robí zo žiakov aktívnych pozorovateľov, je nástrojom kritic- kého myslenia a zároveň zlepšuje koncentráciu a čitateľské zručnosti Deti veľmi rady tvoria a píšu príbehy. Najprv vo svojich hlavách, potom ich chcú rozpovedať kamará- tom a v istom momente chcú svoje myšlienky a zážitky napísať. Vo svojich príbehoch zlučujú časti z toho, čo čítali, čo počuli, čo videli či zažili. Preto vám aj v tomto školskom roku prinášame ZBORNÍK, v ktorom sme uverejnili vlastnú literárnu a výtvarnú tvorbu našich žiakov, ktorí sa svojimi príspevkami zapojili do súťaží Európa v škole, Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko, Literárny Kežmarok, Matičná jeseň, Literárne Košice Jána Štiavnického, Stop drogám, Príroda očami detí... a zo školských kôl postúpili do obvodného, krajského a celoslovenského kola. ... zostavovatelia zborníka ...


VETRÍK Vetríček maličký, pohlaď mi ručičky, poodkry vetvičky a ovej lupene ružičky. Vetríček maličký, pohlaď mi nožičky, ofúkaj trávičku, pohlaď aj lavičku. Vetrisko, chlapčisko, kde letíš, na ihrisko? Ponad vysoké stromy, tam si zahvízdaj. Róbert Daru, IX.A Matej Šefčik, V.A LÁSKA Láska je ako ranný vánok, hreje na duši, krásou ťa zadusí. Má milión tvárí, najkrajšia je v jari. Láska je krehká ako váza, je pekné, ak má ťa niekto rád, a keď ho máš aj ty rád. Láska je puzzle poskladané z nás, keď ju raz máš, tak si ju dobre stráž. Láska sú slzy na tvári, ale aj úsmev od mamy. Je to pani všetkých krás, drahokam, čo žije v nás. Daniel Sudzina, VII.C Samuel Fereta, VII.B


Prší. Premoknutou strechou sa sem prilieva dažďová voda. Dopadá na drevenú dlážku a vsiakne sa do nej. Meravým pohľadom hľadím na strop a automaticky pohybujem hlavou v rytme pada- nia kvapiek. Je tu tma, no moje uši mi nahrádzajú zrak. Je úžasne cítiť okolo seba všetky živly, aj keď ste medzi štyrmi stenami. Strechou mi tu zablúdila padajúca voda, rozbitými oknami tu prúdi chlad- ný vánok, parkety a steny sú obrastené machom a trčí z nich burina. Nádherné skombinovanie vnútornej a vonkajšej energie. Tento dom tu stojí, odkedy som sa ja bicyklovala na trojkolke. Nikdy nebol v najlepšom sta-ve. Málokedy sem niekto chodieval. Predpokladám, že za posledné dva roky som tu jediná ver-ná návštevníčka. Chodím sem každý deň. Pretože každý deň je dôvod na to, aby som sa sem vracala. Vždy sa mi prihodí niečo, z čoho mám nesmiernu radosť a podelím sa s tým aj s týmto miestom, vlejem do neho kúsok svetla. A zase naopak, sú dni, kedy sa cítim pod psa. Je len je-diné miesto, ktoré mi patrí. Tento dom. Aj keď mnohí ľudia by si nedovolili nazývať ho "dom". Zaujímam sa, kto je alebo bol jeho majiteľom. Nech to bol ktokoľvek, závidím mu. Takto perfek- tne stavaný dom som ešte nevidela. Naša stará susedka vraví, že tu bol ešte za jej čias, keď bola tak v mojom veku. Vydržal nekonečnú spúšť rokov. Bol celkom opustený a ako vidím, zachoval sa aj starý nábytok, bohužiaľ, už zničený od prachu, hmyzu a plesní. Prestalo pršať. Asi sa už vrátim domov, poriadne som vyhladla. Mama mi síce dôrazne zaká- zala prístup do toho domu, no neposlúchla som ju. Bojí sa, že tam chodia bezdomovci a všelija- ká háveď, ako sú napríklad sprejeri. Ale obvod domu nie je posprejovaný alebo násilne zničený. Ďalšia vec, ktorá zostáva nevyriešená. Po škole som sa opäť vrátila sem. Dnes našťastie neprší, ale je stále pod mrakom. Batoh som si hodila ku dverám, už skoro zaseknutým. Rozopla som si mikinu a vystrela ju do kúta pri schodisku. Sadla som si na ňu a listovala v jednej z kníh, ktorú som náhodou objavila minulý večer zapadnutú za skriňou. Zameranie knihy bolo iste na prírodné vedy. Hm, žáner nie podľa môjho vkusu, ale aspoň som sa zabavila prezeraním obrázkov. Až na jeden obrázok dajakého slávneho anglického vedca bola kniha len zväzok písmeniek a faktov. Zrazu sa niečo zablysklo pred mojimi očami. Položila som knihu a chytro som vybrala mobil z vrecka. Zasvietila som pred seba a pobavilo ma, čo vidím. Veľmi unikátne vypracovanú pavu- činu, ktorá sa leskla vo vánku vetra. Upokojila som sa a vrátila som sa na miesto. Než som sa stihla vôbec posadiť, začula som rachot. Bola som si istá, že to ide zvonku. Buch! Zase ten rachot. Už som sa nespoliehala na to, že to bude len vŕzgajúca parketa, prie- van alebo niečo podobné. Vystrela som sa, obliekla si mikinu a urobila pár krokov ku schodisku. Chytila som sa zábradlia a načúvala som. Buch! Búúch! Zapišťala som od strachu. Na pos- chodí bola čierno-čierna tma. Bola som ako slepá. Už to nebola nevinná hra. Zvrtla som sa na päte a bežala smerom k východu. Zhrabla som batoh a vzala nohy na plecia. Prebehla som cez hrdzavú bránku a bola som vonku. Ale neprestávala som a uháňala som, čo mi sily stačili. Ne- obzrela som sa za ním, ako som to mala vo zvyku... Na druhý deň po škole som obišla ten dom veľkým oblúkom. Ale vzápätí mi nedalo pokoj, že som ho opustila. Možno to nebolo tým domom, on ma nenastrašil. Ale možno tam niekto bol a ten dotyčný za to môže. Zastala som na chodníku a prestupovala z nohy na nohu.


Bezmyšlienkovite som sa tam ponáhľala. Vzala som to skratkou cez zopár záhrad a už mi chý- bal iba kúsok. No nedalo sa nepočuť okolitý hluk a hukot. Vtom som zmeravela. Zničený! Taký bol teraz v skutočnosti aj mojimi očami. Naokolo trosky, staré tehly, prepad- nutá strecha, milióny kúsočkov skla, rozštiepené dvere a katastrofa. Pred bránou stála masa ľudí a jajkali od strachu a prekvapenia. Medzi nimi aj moja mama a otec. Ja som len námesač- ne a skľúčene pochodovala vpred. ,,Aimi, chvála Bohu!" zbadala ma mama a utekala mojím smerom. Otec sa pridal. Niečo pritom rozprávali, ale ja som ich nevnímala. Ako je to možné? Práve, keď som sa rozhodla vrátiť. Má to niečo spoločné s rachotom zo včerajška? Vtom moje myšlienky prerušila mama: ,,Mysleli sme si, že si zase bola v tom dome, keď to spadlo." Zahľadela sa mi do očí. ,,Kedy to spadlo?" začudovane som sa vypytovala. ,,Neuveríš, ale zhruba pred štvrť hodinkou!" vysvetľo- val mi otec. Takže keby som sa rozhodla, že tam dnes ako vždy zájdem, strhlo by ma to s ním. Ale obišla som ho. Mám sa radovať alebo plakať? Rodičia odbehli k našim susedom, ktorí tiež boli pri zrúcanine. Ja som postávala mimo da- vu. Už nebolo nič, čo som chcela povedať alebo urobiť. Jednoducho bol to Môj svet. Svet, do ktorého som chodila deň za dňom, ako sú roky dlhé a sekunda krátka. Všetky tie zaujímavé a strhujúce záhady, ktoré som o ňom chcela vedieť... Už to nezistím. Ale predsa mi jedna ostáva: ,,Prečo sa to stalo?"

Silvana Kersanová, IX.A

LEN JEDINÉ, VÝNIMOČNÉ Slovensko, zem moja rodná, krásna sťa vychádzajúce slnko, pýchy mojej hodná. Pohoria veľké a či malé skrývajú dedinky a údolia, skanzeny zachovalé tvojej fantázii uzdu povolia. Pamiatky nájdeš na každom kroku. Niektoré z dôb cisárov a princezien, zo starších storočí aj z minulého veku, odrážajú históriu v jazerách plných lekien. Krásy v každej podobe, prírodnej i kultúrnej. Orol velí slobode, Tatra zas prírode čarovnej. Jaskyne, hrady, zámky, vrchy, skaly, tie všetky svoju minulosť mali. Slovensko je jedinečné, veď má v sebe klenoty večné. Richard David, VII.B Andrea Kurillová, IX.B


MOJE SLOVENSKO Slovensko je krajina ako moja mamina. Veľa krásy sa v nej skrýva, preto sa tu dobre býva. Štíhle štíty hôr a kopcov, poznám mnoho dobrých otcov, ktorí chodia so synmi hľadať taje domoviny. Dávid Pi ňdár, V.C Dominik Ján Mecko , VII.B

SLOVENSKO

Pýtali sa deti v škole. Kdeže je to krásne pole? Lúky sú tam samý kvet, kopce veľké ako svet.

Konca im nevidieť,

takej krásy nikde niet. Ľubozvučnú reč tam počuť,

spev tam v kopcoch krásne znie.

Odpovedať rýchlo viem, ja túto zem milujem.

Nevymením ju za nič azda, iba ypsilony za auto Mazda.

Mäkká, tvrdá spoluhláska môj jazýček vždy poláska.

Adrián Gajdoš, VI.C


VYZNANIE SLOVENSKU Slovensko je krásna zem, ktorú veľmi milujem. Sú v nej rieky, polia, pláne, stromy vôňou nadýchané. Je to moja drahá vlasť, ktorú mám tak veľmi rád. Lesy plné zvierat statných, ulice zas ľudí šťastných. Keď sa na ňu pozriem z výšky, čítam ako z veľkej knižky. Moje srdce opäť jasá, veď sa domov vraciam zasa. Ladislav Iv ansko, VII.B Matej Pálfy, V.C MOJA SUČKA ANITA

Môj pes sa volá Anita. Je to sučka. Rád s ňou chodím na prechádzky. Kŕmime ju granulami ráno aj večer. Obľúbila si spanie v búde, hlavne keď sneží alebo prší. Ocko jej tam dal deku a starú vetrovku. Je to veľká šibalka. Raz nám rozhrýzla káble, keď nám stavali plot. Inokedy paletu, ktorú ma-la pri búdke. Neskôr vôdzku. V lete zas záhradnú hojdačku a bazén. Trikrát sa skoro zaškrtila. Dvakrát sa odtrhla z reťaze. Neznáša kolesá áut, bicyklov a korčúľ. S radosťou breše na autá a uteká za nimi. Už sa jej to vypomstilo, udrela si ňufáčik do ŠPZ su- sedovho auta. Má na ňom chrastu. Občas sa pri nej nedá spať, lebo šteká. Kto by si bol pomyslel, že toto všetko robí šteňa, a k tomu je to sučka. Ale aj tak ju mám rád. Jakub DEMEK, III.A


PRIŠIEL K NÁM ZIMNÝ ČAS Obloha temná, tmavá, plná hviezd, sype na nás zhora biely sneh. Je biely, bielučký ako tá múka, škoda, že ten silný vietor fúka. Tenké jedličky jemný vetrík ohýna, každý si ich na Vianoce stína. Sypký sniežik z nich padá dolu a my dívame sa na to spolu. Ráno vonku snehu napadlo dosti, bol som šťastný, až zamrzli mi kosti. Rýchlo som si vypil čajík skvelý, Už som znova fit úplne celý. Vločka za vločkou na chodník sadá, už je ho kopa, ale on padá a padá. Deti sú z toho veľmi šťastné, Miroslav Oravec, V.B na Vianoce jedia kapry mastné. Lukáš Horváth, VIII.C SNEHULIAK Kopa snehu chlapcov láka, postavili snehuliaka. Miesto očí uhlíky, na kabáte gombíky. Čo zistila Anička? Miesto nosa mrkvička! Milý fešák, na koniec, na hlavu ti dám hrniec. Teraz už stoj za dverami, privítaj sa s Vianocami. Erika Siváková, V.B Adam Novysedlák, VIII.C


ZIMA Zima nám po chrbte behá, nemáme na oheň drevá. Vločky snehu padajú, deti sa na ne dívajú. Domy, stromy zasnežené, všetci zimu milujeme. Poštár ku každému beží, že nám vonku pekne sneží. Tešíme sa na darčeky, vyzdobíme si stromčeky. Zima sa nám zapáčila, škola sa už skončila. Ladislav Iva nisko, VII.B Jakub Ba čko, VIII.C

HYMNA V.B

Hráme hokej, hráme radi,

kto hrá hokej, nech nám fandí.

Za Slovensko hrať budeme, zlatý pohár prinesieme.

Majstri sveta raz z nás budú, o tom už aj škorce na streche hudú.

Máme Hossu, máme Cháru,

nemajú vo svete páru. Budeme hrať ako oni, sú to hokejoví sloni.

Dominik Jani čkár, V.B


Silvi a Dziaková, VII.B Štefan Andraš čik, VII.B D R O G Y Môj kamarát bral drogy, mal také zvláštne hobby. Spravil veľa zlých krokov, vyzeral na šesťsto rokov. Hoci bol dosť mladý, prepadli ho hady. Nevedel si rady… Neboli to hady, boli to jeho drogy. Tak skončili šňupacie hody. Filip Vyrostko, V.A Richard D avid, VII.B


ODKAZ Droga nie je dobrá vec, skúsi ju len zvedavec. Keď si pichne, myslí si, že je frajer akýsi. Skúsil hlúpy, skúšal múdry, ale droga víťaz bola, preto sa s ňou daj do boja! Bol si mladý, bol si hlúpy, skúsil si a mal si muky. Richard David, VII.B Adam Baník, VII.B

NÁREK DROGY

Na prechádzke s dogou stretol som sa s drogou. Ležala tam na lavičke,

bila sa po hlavičke. Nikto po mne nesiahne, ako teraz dopadnem?

Všetci dobre vedia, že žiť so mnou sa nedá. Každý múdry človek vie,

droga-to je trápenie.

Miroslav Oravec, V.B


DROGY

Tí, čo drogy berú, nemajú budúcnosť skvelú.

Pichajú si injekcie, potom prídu infúzie.

Ešte chvíľu ich budeš brať, prestaneš sa s nami hrať. Tak si radšej ovocie daj a na drogy pozor daj!

Teraz všetci išli preč,

nebola s nimi žiadna reč.

Natália Sojková, V.A MOJA BUDÚCNOSŤ Chcel by som byť právnikom, rozhodovať o všeličom. Trestné právo mi nie je cudzie, aj môj syn raz sudcom bude. Ja chcem byť váženým notárom, pomáhať všetkým občanom. Ale ja hokej milujem, na ľade tvrdo bojujem. Pekné auto, veľký dom, takto bývať je mojím snom. Riško, Katka-moje deti, pozor, deti, lopta letí! Deti budú športovať, ja ich budem milovať. No ešte mám čas, fantazírujem zas. Bibiána Navrátilová, V.B Richard Faith, VII.B


HOKEJ

V Steel aréne sa hokej hrá, kto nezaberie, nevyhrá.

Košičania majú hokej v láske, na svojich hokejistov vymýšľajú básne.

Košice sú vo veľkom víre,

keď ich hráči vyhrávajú vo veľkom štýle. Trikrát sme už boli Majstrami, zlatý hetrik hravo sme získali.

Ľuboš Šalváry, V.B

VRECKOVÉ Vreckové som dostal včera. 20 eur. Je to veľa? Asi je to trochu málo, keď po týždni, skoro nič mi neostalo. Len jedno euro v mojom vrecku za márnivosť chcelo mi streliť facku. Koľkým ľuďom by to pomohlo, ich svedomím pohlo? Hnalo do záchranných akcií, ľudskosťou sa naveky spojili. Peter Eliáš, VI.B Tichomír Jenkut, VII.B


SPOLOK Trápili ju ťažké boje, snívalo sa o slobode. Mier jej ostal verný, vytvorili spolok pevný. Stavala si vlastný hrad. Nie však sama, kamarát. Každý mal pri tom plno rečí, zabudli, že problém je nutné riešiť. Všetci spolu ako tehly nášho domu. Simona Tatárová, VIII.B Ondrej Luká čik, V.C KTO SOM? Nuž… Samom som odjakživa. Obchodný talent mám v krvi. Samo-kupec by bol na mňa hrdý.

Chrabrosť, hrdosť Pribinova, odvahu mi denne dodá. Tá nechýbala ani tým, čo vytvorili európsky tím. V každom z jej kútov si vravím: „Čo to mám v génoch?“ Som Samo-Slovák celým telom. Halušky či pirohy, čo mamka mi varí, určite by zničili všetky sváry. Dávid Boldižár, VII.C Samuel Sirot ňák, VI.B


BRÁCHO

Stál som na autobusovej zastávke. Všeličo sa mi preháňalo v hlávke.

Zrazu ku mne prišla niečia babička. „Chlapče, pomôžeš mi trošička?“

Poskočila moja dušička. Som rád, že môžem pomáhať.

Očami druhých sa nechať pohládzať. „Pomohol som babičke.“

pochválil som sa mamičke. Tá spokojne hlávkou kýva,

s láskou v očiach sa na mňa díva. Tie pohľady, brácho,

veru stáli za to. To mi ver!

Vyrostko,

Adam Baník, VII.B Benjamín Janovi č, VI. STRETNUTIE

Stretli sa raz dve kvapky vody v hustom daždi. Jedna slovenská a druhá bola z Francúzska. Tá sa hneď predstavila ako „Parížanka“ a dali sa do reči. Parí- žanka sa začala sťažovať slovenskej kvapke: „Ach, jaj, celý svoj život som strávila v rodnom Francúzsku. Nikde vo svete som nebola, nič som okrem svojej domoviny nevidela.“ „Tak poď so mnou,“ navrhla slovenská kvapka, „urobíme si malý výlet! Ty navštíviš Slovensko a ja sa pozriem k vám do Fran- cúzska.“ „To je úžasný nápad, tak utekajme!“ odvetila Parížanka.

Francúzska kvapka prežila na Slovensku dva týždne. Prešla ho celé, pochodila veľa historic- kých pamiatok a nezabudla na to najdôležitejšie, pozrieť si naše rieky, jazerá a horské plesá. „Nádhera, aká čistá a priezračná voda sa tu jagá! Čo je toto za rozprávkové miesto? Hneď by som do tej vody skočila a ostala v nej navždy.“ vzdychla si Parížanka. „Toto je Skalnaté pleso...“ nestihla dopovedať vetu a už Parížanka pokračovala: „Škoda, že môj výlet čoskoro skončí!“ O krátky čas Parížanka privítala svoju novú kamarátku zo Slovenska pod Eifelovou vežou. Pozreli si aj rieku Seinu a iné vodné toky Francúzska. Slovenská kvapka bola zo všetkých zážit- kov unesená. Veľmi sa jej tam páčilo. Večer a celú noc kvapky diskutoval o tom, kde je krajšie. Nakoniec sa dohodli, že obe miesta majú svoje čaro a krásu. No najdôležitejšie je, že všade žijú dobrí a ochotní ľudia, obe krajiny majú nádhernú faunu aj flóru, ale aj historické pamiatky.

Od tých čias kvapky rozprávajú každému, koho stretnú, svoje zážitky. Stali sa z nich nerozlučné kamarátky a cestujú spolu po celom svete. A videli toho už naozaj dosť… Margaréta Verebes ová, VI.A


POLIEVKA Keby sme tak mohli urobiť z Európy kuraciu polievku, bolo by to asi tak: Polievka by obsaho- vala najviac kúskov mäsa z Nemecka, Francúzska a Anglicka, ako inak. Pokoreniť by sme ju mohli Talianskom, posoliť Gréckom a Poľskom. Pokrájané zemiaky by vhodilo Maďarsko, para- dajku zasa Rumunsko. Kúsok vegety od Švédska a Nórska. Peper pre zmenu zo Španielska. Polievku by dochutila česká cibuľa. Aby sme nezabudli na mrkvu, ktorá by nemala chýbať v žiadnej európskej delikatese, zaobstará ju Chorvátsko. Bulharsko sa podelí s petržlenom a Slo- vinsko s kalerábom. Niekto má rád bobkový list, ten by vmiešalo Slovensko. Tak a teraz sa pozrime na recept. Ten, kto si myslí, že všetky ingrediencie sú rovnocenné, tak žil asi v jaskyni. Pri pohľade na postavenie napríklad Nemecka a Slovenska nie jeden by spadol na zadok. Každý ochucuje polievku podľa toho, čo uzná za vhodné. Je pravda, že keby všetci dali to isté, polievka by nechutila nikomu, no a Európu by sme vyliali do odtoku. Tým, že sme všetci rozdielni a nikto nie je rovnaký, je Európa Európou. Keby som mohla napraviť vzťahy v Európe, zaviedla by som jeden sviatok. V ten deň by sa všetci museli objímať a kvetom dňa by bola ľalia ako symbol úprimnosti. Keby som mala tú moc, zrušila by som fabriku na cigarety, nebezpečné spreje a voňavky. Ľudia by až tak nevoňali, ale mohli by sa voňavkovať kvetmi.

Miriam Najajrehová, IX.A FANTÓM S HUSĽAMI Stalo sa to... neviem dátum, neviem čas, neviem ani miesto, aj keď viem, že bolo 10 minút do mŕtvej hodiny. Polnoc o chvíľku začne. Mračná zahalili celú oblohu do čierno-čiernej tmy. Nepodobalo sa to na mraky, vyzeralo to, akoby nás Niekto prikryl nepriesvitnou čiernou látkou a nezaujímal sa viac, čo sa s nami stane o pár dní bez slnečného svetla. Umreli by sme,...ale neumreli,...pretože už je to už rok od tej udalosti. Udalosti, pri ktorej by aj kostlivcovi drkotali zuby a od strachu by druhý raz zomrel. A ja stále žijem. No tento život po Tej udalosti pre mňa stratil akúkoľvek chuť prežívať zo dňa na deň. Vy- prchalo zo mňa šťastie, už nepoznám, čo je to radosť, neviem, ako vyzerá usmiata ľudská by- tosť. Stratila som predstavu o šťastí. Pre mňa už existuje iba ta jediná scéna z Tej udalosti... preklínam deň svojho narodenia... Ako som už spomínala, neviem, kedy, kde, ako ani prečo. Viem len, že sa blížila Tá hodina. Mŕtva hodina. Nie, nebola to hodina zmŕtvychvstania. Nebola to ani bežná hodina. Žiaden čas... Tam, kde som sa ocitla, sa čas zastavil. Chcete vedieť, ako to myslím? Čo tým myslím? Radím vám, nechcite to vedieť. Nezaplatíte za to svojím životom. Ten vám zostane, ale už len ako schránka...bez akýchkoľ- vek spomienok... len na Tú jedinú. Nebudete musieť jesť ani piť. Nebudete musieť spať. On vám to aj tak nedovolí. Nebudete musieť vychádzať von...žiadne starosti... Ešte nemáte dosť? Je toho oveľa viac, možno ak budete mať šťastie, tak Tú udalosť prežijete. Ako? To už nechám na vás...viac nepoviem... Tam, kde sa život miluje so smrťou, tam hľadajte míľnik. Možno tam ešte stále bude stáť. Sám, s husľami. Nezľaknite sa ho. Ľakajte sa toho, čo bude nasledovať... Silvana Kersanová, IX.A


Silvana Kersanová, IX.A

PRIŠIEL MI E-MAIL Z INEJ PLANÉTY @ Bol ako z inej planéty... Stále ma odsúval nabok a nič mi nedovolil spraviť. Neustále na mňa kričal: „Vypadni!“ alebo „Choď preč!“ Bol ako vymenený... Ako keby ho vymenili mimozemšťania z Marsu, ako to urobili už aj s mojou kamarátkou. Ale kedy sa pri ňom zastavili? Vždy som ho mala na očiach! Dokon- ca, i keď sa zavrel v izbe, sliedila som pred jeho dverami, čo robí, či si náhodou nevymieňa in- formácie s mimozemským veliteľom. Pri spoločných večerách, raňajkách či na spoločnom obe- de s celou rodinou nič nejedol, nič nepovedal a niekedy sa ani neobťažoval prísť. Naschvál mi robil naprieky a provokoval ma ako mojich spolužiakov v triede. Viackrát som po- čula, ako sa háda s mamkou a tatkom. Ale načo by môjmu bratovi vymenili mozog za nejakú odpornú hmotu? Jeho mozog pre nich nemôže byť zaujímavý, to nie! Sú predsa vyspelejší než my... Alebo, žeby chceli zistiť, aké je to žiť na zemi spoločne s ľuďmi, so živými tvormi? Pýtala som sa na názor mamky a tá sa zasmiala. „To je tá puberta...“ „Že vraj „puberta!“ neverila som jej ani slovo! Ona predsa len vedela, čo mu je a prečo sa správa tak čudne... Len som potrebovala dobrý nápad, ako to z nej dostať. Na takéto prípady existuje môj tatko. Je na to ako stvorený! „Mal by som nápad.“ povedal záhadne a poškrabal si bradu. „Aký, aký?“ prosila som. Stále mi ho nechcel povedať, až sa z kotolne vrátil s troma malými vy- sielačkami a vyzradil mi onen úžasný nápad. „Super!“ Keď som zbadala, čo nesie v rukách, jasala som a myslela asi na to isté čo on.


„Túto malú vysielačku mu dáme za golier jeho obľúbenej košele. Túto budeš mať ty a tretiu budem mať pre každý prípad ja. Len to nerozbi!“ Tatko znervóznel. Napadla mi jediná otázka: „Ke- dy mu ju dáme za golier, keď ju má stále oblečenú a keď nie, je v koši na bielizeň? Potrebovali sme reálne riešenie. Ale aké? Keď som videla, že odišiel z izby, nepozorovane som sa blížila k jeho dverám ako tajný špión. „Tu orol, ozvi sa, prepínam...“ ozvalo sa z malej vysielačky. „Tu princezná, som pred cieľom, prepínam.“ Z vysielačky sa tiahol zvuk, aký som ešte nikdy nepočula. „Pomóc!“ kričal tatko. „Dostali ho!“ myslela som si a rýchlo som sa ponáhľala pred dvor, kde som ho naposledy videla... „Musím dokončiť misiu...“ povedala som a hrnula som sa späť do mojej práce. Keď som otvorila dvere, zápach a smrad, aký sa tiahol z tej izby, nemohol vytvoriť nikto iný, len môj „skutočný“ brat. Mal otvorenú svoju E-MAILOVÚ schránku pod menom „Michael Jonák.“ Bolo tam asi tisíc neotvorených e-mailov. Zrazu sa na obrazovke ukázal nový, úplne nový e-mail od „Mimozemšťana.“ Zhíkla som. Tak predsa len to boli oni! Špinavé potvory! Dostali môjho brata a tatka! Zatvorila som dvere a nená- padne otvorila túto čudesnú správu. Stálo tam- O pol na tom istom mieste,

Tvoj Mimozemšťan... Karin Kissová, VI.A

Ladislav Ivanisko, VII.B


PRIŚIEL MI E-MAIL Z INEJ PLANÉTY

Prišiel mi mail z inej planéty, potešil ma, veď bol od tety.

Prišiel mi on z Jupitera, písala mi na Ondreja.

Oslavoval som ja sviatok, práve vtedy bol deň piatok.

Vôbec som ho nečakal, priletel či priskákal?

Bola to dlhá cesta dôjsť sem, z Jupitera na planétu Zem. Do môjho počítača priletel, on vari aj celý svet obletel.

Možno aj rieky preplával, ku mne sa ťažko dostával.

Ale super je, že prišiel na to správne miesto, teta z Jupitera urobila veľké gesto.

Tá moja tetuška milá, veľmi ma tým potešila.

Jedna vec je viac než celkom istá, zo Zeme na Jupiter sa pozdrav chystá.

Ondrej Luká čik, V.C


MATKA PRÍRODA Pozorujem prírodu stále rád, či starý som, či bol som mlád. Všetko rozkvitá, rastie, život si užíva, to v našej ríši často nebýva. Príroda je matka múdrosti, a to je práca, žitie, nie pochabosti. Toto všetko na pamäti majme, neničme ju, chráňme ju a užívajme. Pravda je, že príroda je naša matka, to ona nás stvorila, sme jej dieťatká. Patrí všetkým, nie je ničia, tým sa riaďme, lebo nás zlé živly zničia. Filip Vyrostko, V.A Filip Hudák, VIII.C

PREBÚDZANIE

Pestrá príroda na jar je, vonku už počuť vtáčie spievanie.

Všetko rastie, kvitnú kvety, krása,

ako keď sa spoja dva odlišné svety.

Na belasej oblohe žltkasté slnko vyníma sa, vonku už aj v tričku behať dá sa.V divokej prírode prebúdza sa život,

v uliciach zas počuť detský chichot.

Pred panelákom fialové orgovány, susedka v okne prerušuje moje plány.

Že jeden odtrhnúť chcem, ona vie, čo s ňou, nech si ho zoberie.

Ešte jedna myšlienka vo mne mrví sa,

aj jeseň tu je, a tú vôňu, jemnú krásu, z ulíc o chvíľu odveje.

Tatiana Chymi čová, VIII.C


POKOJNÁ PRÍRODA

Ach, tá príroda! Krásy našej krajiny.

Závidia nám ťa aj ľudia z cudziny.

Konečne už vyšlo Slnko,

vo vode zas niečo žblnklo. Žltá žaba, modrá ryba,

čo mi k šťastiu ešte chýba? Mám tu ticho a aj kľud, človek, ty spokojný buď!

Najkrajšie sú farby jari,

vtedy sa tešia záhradkári. Na tvári mi úsmev žiari. Smola, tú majú lyžiari.

V zime príroda kraľuje, všetko nabielo maľuje. V lete zasa zlaté Slnko,

modrá voda, hnedé zrnko.

Rozpráva mi neraz dedko, príroda je pre nás všetko.

Mrkva, kvety, jahoda, všade vládne pohoda.

Andrea Kollová, VIII.C

Marián Cinkani č, IX.A


SEN

Keď som išiel do lesíka, videl som tam môjho psíka.

Behal si tam po lese, zakopol na kolese.

Pozrel som sa doľava a čo vidím? - púpava.

Bola celá žltá, zahádzaná-mŕtva.

Les bol celý znečistený, zahádzaný, opustený.

Zrazu vidím – je to hrôza, beží za mnou divá koza.

Keď som sa ja zobudil, poobliekal – nabudil,

vzal som si ja svojho psíka, vyrazil s ním do lesíka.

Išiel som hneď skontrolovať prírodu, či je všetko podľa môjho návodu.

Vošiel som ja dnuka, čo to na mňa kuká?

Veľmi veľká pekná sova, pozerá sa na mňa zhora.

Veríte mi? A či nie? Je to dobré znamenie!

Sen bol iba hrozný klam,

príroda je veľký pán. Nie je vôbec zničená, veď je pekne zladená.

Ondrej Luká čik, V.C


FAREBNÝ SVET

Som chlapec ako každý iný, mám rád vôňu mokrej hliny. Tento pestrofarebný svet, spoznávam už štrnásť liet.

Všetky farby páčia sa mi,

lietal by som za hviezdami. Čo svietia pri mesiaci jasne a ja pri nich píšem básne.

Zelená je farba jari,

vtáčik spieva na konári. V tráve žltá púpava

so slnkom sa rozpráva.

Keď červenú zjem jahodu, hneď mi zdvihne náladu.

S hnedou čokoládou vo vačku, preskočím vždy každú mláčku.

Sivý deň mi rozveselí kus koláča pri posteli. Čiernu kávu nerád mám,

radšej si do nej biele mlieko dám.

Na bielom ľade dávať chcem góly, súperom vyrobiť ešte viac smoly. V tyrkysovom mori si leto užijem a kopu zážitkov pri tom zažijem.

Purpurová je mašľa mojej sestry,

ktorá mi môj život každý deň spestrí. Na modrej oblohe splním si sen,

potom budem šťastný, to určite viem.

Adam Novysedlák, VIII.C


JAR

Jar je už znova tu, my ideme na chatu. Každý berie batoh dáky, a v ňom svoje saky-paky. Cesta rýchlo ubieha, ocko autá predbieha. Príroda zas po ránku, prebúdza sa zo spánku. Keď sa lepšie tomu prizriem, vonku farebný svet zazriem. Každý strom je dáky iný, farbami to všade hýri. Sú tam kvietky žlté, biele na ich hlávkach včielky smelé. Príroda to skrátka vie, keď farebný kabát rozprestrie. Matej Pálfy, V.C

V PRAVEKU

Pravek bola doba dávna, časom ale veľmi slávna.

Primitívne ľudia žili, v jaskyniach sa usadili.

Aby vôbec prežili, mamuty tam lovili.

Aj v Bojniciach takto žili, jaskynné kresby to dosvedčili.

Terezka Hlebová, II.A

Vanesa Pohlodková, II. A


V PRAVEKU Už v praveku boli ľudia už tu, aj na území terajšieho Slovenska, a na území terajších Bojníc lovili mamuta. Život mali ťažký, lebo aj mamut bol ťažký. Ale keď mamuta chytili, dlho sa na ňom hostili. Až sa stalo v deň jeden, že neostal na celej zemi ani mamut jeden. Jakub Tom čovčík, II.A

PRAVEKÁ BÁSE Ň

V praveku, to vám bola vec, žil tam človek neandertálec.

No však ak chcel prežiť, naučil sa loviť, koho? No predsa mamuty. Neviete, čo je to mamut? Či neandertálec?

Ak ste takí zvedaví, príďte na návštevu! Prezradíme vám všetky tajomstvá.

A kde sú tie tajomstvá? No predsa v Bojniciach.

Kristián Csorgo, II.A

MÚZEUM PRAVEKU

Slovákov tisíce do praveku zašlo

v mestečku Bojnice... Aj pre vás by sa našlo

v múzeum praveku prekvapení dosť,

aj krásna spomienka na mamutiu kosť.

Tomáš Kondas, II.A

Richard Braso, II.A


BOJNICKÝ ZÁMOK

Na Bojnickom zámku

uvidíme mamuta i Janku. Pravekí ľudia mamuty lovili,

do osady nosili. Naša trieda sa chystá vidieť mamuta zblízka,

neandertálci tancujú okolo ohniska. Keď mamuta chytili, všetci sa veľmi tešili.

Aj my sa dnes tešíme, keď mamuta vidíme.

Janka Bertová, II.A

MAMUT V PRAVEKU

Mamut v praveku žil, v Bojniciach má múzeum.

Chodíme tam zo školy, spoznávať múzeum s mamutmi.

Bojnice sú krásne mesto. Chystáme sa zo školy. Prejdeme sa v múzeu

a vraciame sa do školy.

Tomáš Stropkovi č, II.A

MAMUT

Neandertálec prišiel k nám, Bojnice si vybral sám.

Štiepal si on tvrdý kameň. Mamuta chcel predsa lapiť.

V jaskyni i na skale vyrábal si jednoduché nástroje. Jeden neandertálec už kričí: „Mamut v Bojniciach?

Čo ste šiši.“ Druhý vraví, prečo nie. Taký mamut nie je na zahodenie.

Riško Braso, II.A


BOJNICE

Trval dlhý vek , než vyvinul sa pračlovek .

Bol zarastený na líci podobal sa opici.

Boli vraj aj doby reku ľudia lovili v praveku.

Takú možnosť vidieť mamuta máme, ak navštívime v sezóne historické Bojnice.

Matúš Tati č, II.A

BOJNICE

Zo života neandertálcov. Žil raz jeden mamut v praveku, jeho bratia zobrali ho za rieku.

Uvideli v diaľke ľudskú osadu, kde ľudia stavali si ohradu. Mamuty sa rozohnali a ohradu podupali.

Na tom mieste, kde bola ľudská osada,

je dnes zoologická záhrada. Žijú v nej aj opice, je to v meste Bojnice.

Veronika Adam čová, II.A

BOJNICE - MAMUTICE

Bolo jedno mesto, volalo sa Bojnice, Žili tam mamuty a ich ženy mamutice.

Pri rieke v praveku Žili ľudia, no bez obleku. Postavili mesto Bojnice,

Kde predávali praveké opice. Mamuty a mamutice Žili iba pre Bojnice.

Riško Kelišek, II.A


ŠEPKAJOVE HUNCÚTSTVA Idem do školy. A ako by toho bolo málo. Opäť proti svojej vôli. V uchu mi zachrapčalo. Čumieť budem ako drúk. „Čau, brácho, nebuď labuť. Cestu mi zahatal buk. Do školy ihneď zablúď.“ Na hlave mám hrču. „Pomôžem ti , to mi ver. Z písomky si robím prču. Nebude žiaden prúser!“ Vonku svieti slnko. A bol. Seno láka. Riaditeľovi som strelil gól. Nejdem do školy. Školníkovi zaplietol copy. Postavím si snehuliaka. Dajte ma ľudia dokopy. Šibe mi v tej hlave, fakt. Vraj Rytmus je môj brat. A v takom rozpoložení mám začať s učením? Dušan Kmec, VIII.B ŠTVORKU DOSTAŤ NEM�ŽEM Do triedy vošiel učiteľ. Ťaháky, chvalabohu, nevidel. Hodina sa začína. Písomka z Kukučína. Napíš jeho diela. Hlave strašná mela. Musím zavolať Šepkaja. Inak mi mama vynadá. Dúfam, že mi pomôže. Švtorku schytať nemôžem. Tri a šesť sú ťažké úlohy.

Šepkaj však nevie šiestu. Neujdeš môjmu trestu. Uši si umyjem. Nejako prežijem. Z písomky som dostal dvojku. Babka urobila pre mňa stojku. Mama z toho šťastná je. O Šepkajovi však nevie. Tibor Tamáš, VIII.B

Ťahák ťahám z botasky.


Viktória Bražinová, II.A

MÁM PORUCHU

Škriatok Šepkaj zas sa činil prostredníctvom mňa.

Len ja viem, že on je vinný, že rozum mi zacláňa.

Darmo je vraj pracovitý, ja z toho nič nemám.

A keď sa ho snažím vyhnať, stále ten boj prehrám.

Veď on si u mňa už aj býva. Hentam ,v mojom uchu.

A stále, keď šepkaj šepká, všetci si myslia, že mám poruchu.

Už len ho skrotiť a prispôsobiť školským potrebám !

Tváriť sa, že vzdelanie, prišlo samo od seba.

Simona Tatárová, VIII.B


MÁM V UCHU ŠEPKAJA – MA Ť MASLO NA HLAVE Čo si sa s koňom zrazil ? Pred všetkými si ma podrazil. Vraj mať maslo na hlave, je mať mastné vlasy. Kde si to počul ? V Trnave ? Školský rozhlas to už hlási. A zabil si to tým, že to je byť špinavým. Takéto dristy si mi našepkával. Každý sa na mne bohovsky zabával. Už Šepkaj nešepkaj Richard Braso, II.A ani nešeptaj! Už s priateľstvom naším nerátaj! Už aj mi z ucha padaj! Už sa o mňa nestaraj! Nikola Be ňáková, VI.C

Juraj Pitla nič, II.A


ČELOVKA Zrúcaniny hradu ma pri každej návšteve u starých rodičov lákali. Rodičia mi nedovolili ísť na vedeckú výpravu, pretože je tam vraj veľa prepadlísk. Jedného dňa ma starká zverila do rúk starkého, lebo musela ísť k lekárovi. Sľúbil, že dá na mňa pozor. No len čo sa za starkou zatvorili dvere, už mal v rukách ovládač a sledoval svoj ob- ľúbený futbal. Vtedy pre neho okolitý svet prestal existovať. Nudil som sa, a tak som....Ušiel k zrúcaninám. Tam som pod machom objavil staré hodiny. Obrovské, obrovitánske , ale ich ručičky išli do- zadu. Chcel som ich správne nastaviť, a keď som sa ich dotkol, prepadol som sa do sály plnej sviečok, rytierov, dám v robách širokých ako dedov súd na kapustu. Vyrušil som ich pri hostine. Pri pohľade na mňa, respektíve na moju čelovku / tzv. čelovú lampu/, ktorú som si pre istotu zo- bral z dedovej komory, im z úst trčali kuracie stehná a kadečo iné, pre mňa neznáme. Okamžite prestali jesť. Kľakli si na kolená a začali sa klaňať a vzpínať ku mne ruky. Oslovovali ma: „Ó, pa- ne!“ Oni ma považujú za svätého. To asi kvôli svietiacej čelovke. Vraj „svätý .“ Ja a svätý? Keď niečo zlé urobím, tak mi mamka hovorí, že sa tvárim ako svätý... To je teda gól. Čo to počujem? Hamžík dal gól. Kde som? Cítim len objatie a také chlapské búchanie po pleci.“ Veď to sa svä- tým nerobí .“ „Chlapče, si chorý? Čo to vravíš? Aký svätý? Hamžík dal ten gól.“ Starký vytriešťal na mňa štyri oči a aj tak si mnou nebol istý. A bolo vymaľované. Ležal som na gauči so svietiacou čelov- kou. Bol to sen. V ruke som zrazu pocítil chlad. Otvorím dlaň a v nej... Peniaz. A bol som z toho jeleň. Neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. K zrúcaninám sa už nepriblížim. Starký mi začal z ničoho nič ďakovať, že som mu našiel stratený peniaz zo zbierky, ktorý už týždeň hľadal. Bol to sen, nebol to sen? Za nájdený peniaz som od starkého dostal čelovku. Hneď mi napadlo. Či už to bolo tak alebo onak, jedno viem určite. Čelovku neskôr vyskúšam... Keď budem archeológ. Adrián Gajdoš, VI.C Maroš Masarik, II.A


NOVÝ DOMOV Sedela som doma a mamka s radosťou kritizovala moju kresbu. Mamka, veľmi „slávna maliarka“, mi veľmi rada kazí náladu, i keď zatiaľ si neuvedomuje, ako veľmi... „Toto by som nakreslila žltou farbou, nie zelenou...“ „Veď je to strom. Akej farby má byť strom?“ ohradila som sa. „Aha... V tom prípade je to v poriadku...“ povedala a pozerala sa ďalej na svoj obľúbený televízny program. „Och! Však to je moja reklama!“ skríkla. Mamka totiž poriadava vernisáž svojich „origi-nálnych obrazov“-smeru kubizmus. Reklama mala byť navrhnutá mnou, no keď som zbadala, aká je nevkusná a bez života, okamžite som sa otočila na päte a odišla do izby. Mamka bola taká zabratá do svojej vlastnej reklamy, že si ani nevšimla, že tam už nie som. Vydržala som byť urazená do popoludnia, keď sme sa vybrali do banky vyplatiť všetky poukáž- ky, ktoré sa nám doma kopili deň čo deň. Keď sme si túto povinnosť splnili, spomenula som si, že ešte musím stihnúť prevziať lístky na obedy. Stihla som to len tak tak. Náš hektický záver dňa mal však nečakaný koniec. U pani vedúcej školskej jedálne sme totiž zbadali drobné zvieratko. „Vy máte mačičku!“ Pani vedúca prikývla. Na stoličke za ňou spalo útle čierne klbko. „Našla som ju. Včera, keď pršalo. Sedela za oknom na parapete a mňaukala,“ povedala a ukázala na ňu. „Nemala som srdce nechať to mláďatko napospas osudu... Tak som si ho zobrala.“ „Ale... A vy by ste nechceli mačičku? Nebojte sa, je veľmi prítulná, odkedy som ju tu položila, len spí...“ vysvetľovala a mne sa v očiach rozžiarili ohníčky. Teraz je tá správna príležitosť, aby som získala domáceho maznáčika. Mamka podišla bližšie a malú mačičku pohladkala za uškom. „Ouu... Je taká zlatá... Má už meno?“ opýtala sa. „Nie, ešte som jej žiadne nestihla dať. Nechcem však, aby si tu zvykla, tu totiž zostať nemôže, viete, predpisy sú predpisy...“ hovorila smutne a mamka chápavo prikyvovala. No vôbec netuším, či pani vedúcu počúvala, alebo sa len rozplývala nad krásou tohto mačiatka. O chvíľu sme dostali tyrkysové lístky s číslami 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 19, 20 a 21. Schovala som si ich do vrecka bundy. „Dobre, ďakujeme za lístky a opýtame sa niekoho, či by o mačiatko nemal záujem... Bolo mi neboriatka ľúto a zaumienila som si, že ja tejto mačičke domov nájdem. Cestou domov som sa o tom rozprávala s mamkou, ktorá mi dala za pravdu. „To je dobrý nápad. Ja ju nakreslím a ty pôjdeš s niekým vešať plagáty, takto si si to predstavovala?“ „Áno.“ Zdalo sa, že je to perfektný nápad. A aj bol. Na ďalší deň sa stalo presne to, čo som si vysnívala. Mamka bola v práci a na stole mi nechala asi pätnásť plagátov s obrázkom čiernej mačičky, aj adresy, kde si ju môžu vyzdvihnúť... Zavolala som Danke, mojej priateľke, či by mi nepomohla plagáty rozvešať. Stretli sme sa pred blokom a tam sa to všetko začalo. „Kde začneme?“ opýtala sa ma. „Skúsme najprv pri škole a potom uvidíme,“ navrhla som. Prvý plagát sme nalepili na zadný vchod školy, druhý sme dali zase na predný. „Dobrý deň! Prepáčte, mohli by sme tento plagát vyvesiť na obchod?“ opýtala sa Danka. „No, dobre... Koho hľadáte? Psa? Myš?“ vypytovala sa nás teta predavačka s dlhými čiernymi vlasmi zopnutými do vrkoča. „Nie, nie. Mačiatko hľadá domov...“ Ďalší plagát sme nalepili na bránu jedného bloku. A takto sme neúnavne oblepili polovicu sídliska. Keď sme boli hotové, čakali sme, kým sa ozvú nejakí záujemcovia. Čakali sme dva týždne a mačiatko bolo zatiaľ stále s pani vedúcou.


„Mamííí,“ začala som, keď mamka robila obed, „tú mačičku by sme... Nikto sa o ňu nezaujíma... Nemohli by sme si ju zobrať my?“ prosíkala som. Mamka sa pobavene chichotala. „Preč?“ „No... Lebo tak sa zdá, že ju nikto nechce...“ pokračovala som. Spočiatku bola neoblomná, ale ja sa tak ľahko nevzdávam. Samozrejme, prehovorila som ju. A tak som prišla k môjmu prvému domácemu zvieratku. Guľke som dala meno Šárka... A odvtedy mamka neodolá žiadnemu zvieratku... Karin Kissová, VI.A

Sny

Budúce časy zatiaľ nepoznáme, dlhodobo tajné...

Žeby veštby z dlane? Či karty, hviezdy vedia, čo sa stane?

Snívam veľký sen,

hľadám odpovede v noci, či tie moje túžby, čo v srdci nosím naplnia krásou môj budúci deň.

Zdá sa mi, že idem proti vetru, bojujem boj, čo za to nestojí.

Hľadať si svetom svoju vlastnú cestu, vyhrávať v životnom súboji.

Dívať sa na svet z ľadu, no snívať neprestávať.

Počúvať starú múdru radu. na dno sa nikdy nedostať.

Samuel Fereta, VII.B


Hokejová

Chlapci naši statoční, pôjdu o rok do Soči.

Vůjtek prišiel-pozbieral tím, vyhrali sme hladko s ním.

Šatan blafák-strela-gól, pôjdeme až na vrchol.

Chára prudký príklep dal, brankár ani puk nezbadal,

v bránke dvaja brankári stáli: Ján a Laco to vychytali. Hudáček narazil Erata

- ten si už iba štyri zuby naráta.

Haščák, Miklík, Dravecký - chlapci naši košickí.

Kopecký je veľký čávo, gólov a asistencií nedal málo...

Handzuš peknú bradu mal, s tečom veľmi neváhal. Sekera vládol obrane,

Ovečkin z neho záchvat dostane. Ostatní sa pridali,

striebro ľahko vyhrali!

Ondrej Rusnák, Ľuboš Šalváry, Adam Ondrík, V.B


Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy Zostavila : Mgr. Katarína Pristášová Vydala : ZŠ, Považská 12, Košice Foto na obálke : fotoarchív školy Miesto vydania : Košice Rok vydania : jún 2012 Počet strán : 33

zborník literárnych a výtvarných prác žiakov...

Documents