OBSAH / CONTENTSMEDICÍNSKAETIKA&BIOETIKA

MEDICALETHICS&BIOETHICS

ČASOPIS PREMEDICÍNSKU ETIKU A BIOETIKU

JOURNAL FORMEDICAL ETHICS AND BIOETHICS

IISSSSNN 11333355--00556600

BRATISLAVA, SLOVAK REPUBLICSpring – Sommer 2009 Vol. 16 No. 1 – 2

■

■ CCiittáátt//QQuuoottaattiioonn ...................................................................................................................................................................................................................................... 11 – Can Transplantation be ethically legitimated? ................................................. 1

■ PPôôvvooddnnéé pprrááccee//OOrriiggiinnaall ppaappeerrss .................................................................................................................................................................. 33 – Proces zavádění etického kodexu pro akademické pracovníky

Univerzity Palackého v Olomouci. [Process of Introduction of the Code of Ethics for Academical Workers of the Palacky University in Olomouc.] K. Ivanová, R. Klos, J. Bellová …… 3

■ DDookkuummeennttyy//DDooccuummeennttss .................................................................................................................................................................................................... 66– Návrh Etického kodexu akademických pracovníků

Palackého Univerzity v Olomouci (česká verzia textu) .................................. 6– Proposal of the Ethics Code of Academic Workers

of the Palacky University in Olomouc (English translation) .................. 8– Palliative Care: a Model for Innovative Health and Social Policies.

Resolution 1649(2009). Parliamentary Assembly of the Council of Europe …….................................... 11

■ MMiinniirreeppeettiittóórriiuumm pprree eettiicckkéé kkoommiissiiee//MMiinniirreeppeettiittoorriiuumm ffoorr EEtthhiiccss CCoommmmiitttteeeess ............................................................................................................................................................................................................ 1133 – Míľniky filozofickej reflexie V.

[Milestones of Philosophical Reflection V.] K. Glasová ................................... 13– Terminologický slovníček V. [Glossary V.] K. Glasová ............................ 15

■ PPrreehhľľaaddyy pprree pprraaxx//RReevviieewwss ffoorr PPrraaccttiiccee ........................................................................................................................................ 1177– Stručný prehľad biomedicínskej etiky pre pracovníkov

vo verejnom zdravotníctve. [Overview of Biomedical Ethics for Public Health Professionals.] J. Glasa ............................................................. 17

CCAANN TTRRAANNSSPPLLAANNTTAATTIIOONN BBEE EETTHHIICCAALLLLYY LLEEGGIITTIIMMAATTEEDD ??

Do the considerable doubts about both the neurological and cardiopulmonarystandards make organ transplantation ethically indefensible? One way to examinethis question is as a problem of prudential or practical reason - that is, all thingsconsidered, how can we act ethically in the face of relative clinical doubt? This isthe context within which many important clinical decisions must be made inmodern medicine and have always been made in medicine's past.

Many, if not most, serious clinical decisions must be made in a matrix of con-crete, contingent, and uncertain realities in the present and the future. This is whymedicine has rightly been called by one of its wisest practitioners “…a science ofuncertainty and an art of probability.”18 The moral danger of removing vital organsfrom a donor whose death is not reasonably certain is significant. However, ifabsolute certainty is not possible, a sufficient degree of moral certainty to warrantsuch an action may be attainable if the requirements for prudent decision-makingare satisfied.

Prudence in both the ethical and clinical aspects of bedside decisions is anindispensable practical virtue for the good clinician. It is the capability to choose,in any difficult decision, the means that will most closely fit the good intent of theclinical act. Prudence serves the first rule of all ethics, to do good and to avoid evil,even in the most difficult circumstances. Prudence activates two principles ofmoral action in the face of doubt: the precautionary principle (i.e., when in doubt,act to avoid the gravest danger) and the principle of proportionality (i.e., properlybalance the benefits and the burdens of treatment). Prudential reasoning deservescloser attention than it has received in the current debate about the determina-tion of death.

Relative moral certitude does not substitute for scientific certitude. But, prop-erly weighed, it can give a legitimate warrant for necessary action in the face ofunavoidable uncertainty. This is the situation within which ordinary decisions indaily life are made. Clinical prudence seeks to avoid both the error of inaction,which would deprive the reci-pient of a needed transplant, and the error of pre-mature action, which would deprive the donor of life. Fidelity to beneficence andthe prudential approach to decisions aim to avoid both the paralysis of inactionand the harmful use of ineffective medical treatments. Prudence must not be con-fused with self-protective cowardice. It is the decision to act for a good end in themorally optimal way despite persistent uncertainty about the outcome.

DDrr.. EEddmmuunndd DD.. PPeelllleeggrriinnoo

18 William Osler, Sir William Osler Aphorisms; From His Bedside Teachings and Writings, collected by RobertBennett Bean, edited by William Bennett Bean (Springfield, Ill.: Charles C. Thomas, Publisher, 1968), p.129.

Text taken from: Personal Statement of Edmund D. Pellegrino, M.D., In: Controversies in the Determination ofDeath: A White Paper by the President's Council on Bioethics. The President's Council on Bioethics, Washington,D.C., January 2009, available at: http://www.bioethics.gov/reports/death/index.html

CITÁT / QUOTATION

2 ME&B 16 (1–2) 2009

Reklama

Advertisement

3ME&B 16 (1–2) 2009

PPRROOCCEESS ZZAAVVÁÁDDĚĚNNÍÍ EETTIICCKKÉÉHHOO KKOODDEEXXUUPPRROO AAKKAADDEEMMIICCKKÉÉ PPRRAACCOOVVNNÍÍKKYYUUNNIIVVEERRZZIITTYY PPAALLAACCKKÉÉHHOO VV OOLLOOMMOOUUCCII

Kateřina Ivanová, Robert Klos, Jana Bellová

Ústav sociálního lékařství a zdravotní politiky Lékařskéfakulty Univerzity Palackého v Olomouci, Česká republika

11.. ÚÚvvooddEvropa buduje - v současnosti intenzivněji než kdykoli

předtím - tzv. Evropský výzkumný prostor (ERA). V němvzrůstají požadavky jak na efektivitu výzkumu, tak na při-měřenou metodiku výzkumu. Při rozhodování o uděleníveřejné podpory určitému projektu výzkumu, či dalšímoblastem souvisejícím s výzkumem a jeho správou, jenutno se opřít o fundované kvantitativní i kvalitativníhodnocení. Stejnou pozornost je nutno věnovat průběž-ným zprávám o postupu již schváleného výzkumu. Náro-ky jsou kladeny současně nejen na odbornost výzkum-ných pracovníků a kvalitu výzkumných institucí, ale veznačné míře také na etiku výzkumu (zdroj - Etický rámecvýzkumu, publikovaný Ministerstvem školství, mládeže atělovýchovy České republiky – dále jen MŠMT ČR).

Etická problematika ve výzkumu v oblasti biomedicí-ny již byla a je podrobně propracovávána pomocí etic-kých kodexů. V evropském prostoru je v současnosti nej-významnějším etickým kodexem Úmluva o lidských prá-vech a biomedicíně (dále jen Úmluva), která byla tvořenav rámci Rady Evropy. V ČR byla Úmluva ratifikována dva-krát: poprvé jako eticky závazný kodex v červnu 1998,podruhé jako mezinárodní právní norma v říjnu 2001.Úmluva je koncipována jako otevřený dokument, jenžobsahuje morální minimum, které musí být neustále revi-dováno a aktualizováno. Zabývá se informováním osob,ochranou nezpůsobilých osob, ochranou osob, na nichžse provádí výzkum, ochranou osob nezpůsobilých dátsouhlas k výzkumu, výzkumem embryí in vitro i sankce-mi za porušení ustanovení Úmluvy. Pro celosvětový pro-stor je zásadní Helsinská deklarace, která je nejznámějšídeklarací připravovanou organizací World Medical Asso-ciation (WMA). Zabývá se podrobně biomedicínským kli-nickým i neléčebným výzkumem.

Principiální myšlenkou specialistů, podporujícíchetické jednání v oblasti ERA, bylo vypracování návrhuetického kodexu pro instituce zabývající se výzkumem avývojem a obecného návrhu etického kodexu vědce. Natuto myšlenku navázali i experti připravujících doku-ment „Národní politika výzkumu a vývoje ČR“ (dále jenNPVaV) v roce 2000. Zpráva NPVaV následně v roce2004 konstatovala zlepšení etické úrovně výzkumů. Sou-časně ve výhledu na léta 2004 – 2008 explicitně vyjadřo-vala zájem, aby podobně, jako tomu je u věd biomedicín-ských, byly normativně a transparentně podchyceny iostatní výzkumné oblasti, a to s ohledem na charakterinstituce, která výzkumné aktivity zastřešuje. Totéž vyhlá-šení se vztahovalo i na ustavování etických komisí. Vcílech NPVaV bylo proto doporučováno výzkumným ins-titucím, které doposud nevydaly vlastní etické kodexy,aby tak učinily.

22.. TTvvoorrbbaa eettiicckkééhhoo kkooddeexxuu UUnniivveerrzziittyy PPaallaacckkééhhoo

Na tyto události reagovala na Univerzitě Palackého vOlomouci v České republice (dále jen UP) prorektorkapro vědu a výzkum (prof. RNDr. Jitka Ulrichová, CSc.).Poukazovala na nutnost vypracovat takový etický kodex,jež by konkrétně charakterizoval působení UP. Vycházelapřitom z Etického rámce výzkumu, který byl doporučo-ván MŠMT ČR a podpořen usnesením vlády ČR a ze Vzo-rového Etického kodexu pro akademické pracovníkyvysokých škol, který ve spolupráci s legislativní komisívypracovala Rada vysokých škol ČR. Návrh Rady vyso-kých škol obsahoval jak zásady pro vědeckou, uměleckoua další tvůrčí práci, tak zásady pro práci pedagogickou.

Vznik etického kodexu akademického pracovníka UPbyl zahrnut jako součást řešení do rozvojového projektu„Rozvoj Projektového servisu UP“ v roce 2007. Sestave-ním etického kodexu akademického pracovníka UP bylpověřen Ústav sociálního lékařství a zdravotní politikyLékařské fakulty UP, který se ve svém programu zabýváetikou (obecnou, zdravotnickou i medicínskou), včetněetiky výzkumu. V rámci výzkumné práce doktorskéhopostgraduálního studia na tomto Ústavu byla již dříveprováděna analýza procesů zavádění etických kodexů dopraxe i hodnocení jejich konkrétní aplikace. Etické zása-dy pro tvorbu kodexu UP, jež vzešly z návrhu tohotoÚstavu, byly rozeslány kompetentním osobám jednotlivýchfakult k připomínkování - nejčastěji byli tímto úkolem po-věřeni proděkani pro vědu a výzkum jednotlivých fakult.Dále se příslušným dokumentem zabývaly vědecké radyjednotlivých fakult UP, posléze pak Vědecká rada UP.

33.. OObbssaahh kkooddeexxuuPři návrhu etického kodexu pro UP pověření pracov-

níci Ústavu sociálního lékařství a zdravotní politiky Lé-kařské fakulty UP vycházeli ze skutečnosti, že je v profesi(a poslání) akademického pracovníka nutno propojit je-ho pedagogickou úlohu a úlohu výzkumníka. Jedno bezdruhého není vhodné (a dnes ani žádoucí) do etickéhokodexu zahrnovat. Etický kodex by potom poukazovalpouze na dílčí činnosti akademického pracovníka, bezpochopení a uchopení celku.

Koncepčně návrh Etického kodexu akademickýchpracovníků UP vychází z těchto zásadních normativníchmateriálů:● Etický rámec výzkumu – materiál MŠMT ČR, jehož

znění je součástí Usnesení vlády č. 1005;● Usnesení vlády ČR ze dne 17. 8. 2005 č. 1005 (ve kte-

rém vláda bere na vědomí Etický rámec výzkumu – materiál MŠMT ČR a ukládá ministryni školství dopo-ručit vysokým školám, aby s jeho využitím vypracova-ly své vlastní etické kodexy výzkumu);

● Evropská charta pro výzkumné pracovníky, 2005/251 /ES, Úřední věstník Evropské unie ze dne 22. 3. 2005 (viz Medical Ethics & Bioethics, 2006, vol. 13, č. 3 - 4, s. 7 – 20).

● Vzorový Etický kodex pro akademické pracovníky vy-sokých škol (dokument byl schválen na 10. zasedání předsednictva Rady vysokých škol 22. 3. 2007 a na 5. zasedání sněmu Rady vysokých škol 17. 5. 2007);

● Etický kodex výzkumných pracovníků v Akademii věd ČR (viz bulletin GAČR, 2006, roč. 14, č. 2, s. 17 – 18). Etický kodex ve svých doporučeních respektuje tato

nařízení platná v České republice:● Listinu základních práv a svobod, která je součástí

ústavního pořádku ČR, ze dne 16.12.1992;● Úmluvu o lidských právech a biomedicíně, ze dne

1.10.2001;● zákon č.101/2000 Sb., o ochraně osobních údajů;● zákony, vztahující se k výzkumu v oblasti zdravotnictví

PÔVODNÉ PRÁCE

ORIGINAL PAPERS

4 ME&B 16 (1–2) 2009

(zákon č. 20/1966 ve znění pozdějších předpisů o pé-či o zdraví lidu, zákon č. 78/2004 Sb. o nakládání s ge-neticky modifikovanými organismy a genetickými produkty, vyhl. č. 301/2003 Sb. o správné klinické praxi a bližších podmínkách klinického hodnocení léčiv, vyhl. č. 472/2000 Sb., kterou se stanoví bližší podmínky klinických hodnocení, vyhl. č. 209/2004 Sb. o bližších podmínkách nakládání s geneticky mo-difikovanými organismy a genetickými produkty aj.);

● další obecně platné zákony ČR (občanský zákoník, obchodní zákoník, zákoník práce, trestní zákon, zákon o archivnictví aj.).V oblasti biomedicínského výzkumu, zahrnující lidské

účastníky, návrh kodexu dodržuje tyto mezinárodní etic-ké směrnice:● Norimberský kodex (1947 – též viz Munzarová, 2005,

s. 33 –35); ● Helsinskou deklaraci (deklarace WMA, Edinburgh,

2000 – též viz Munzarová, 2005, s. 85 – 90); ● Všeobecnou deklaraci o lidském genomu a lidských

právech UNESCO (1997 – přijata na 29. zasedání Ge-nerální konference);

● Mezinárodní deklaraci o lidských genetických datech UNESCO (2003 – přijato na 32. zasedání Generálním konference).Při sestavování obsahu etického kodexu bylo potřeba

mít také na paměti, že podstatou všech etických kodexůje jejich závaznost morální, nikoliv právní. Etické normyobecně respektují dilematické situace, zatímco právnínormy definují jednoznačné postuláty. To v důsledkuznamená, že u etických kodexů i sankce mohou být mrav-ní, nanejvýše pouze formální či disciplinární. Etickýrámec výzkumu, který byl připraven pod záštitou MŠMTČR, nehovoří o konkrétních sankcích. Klade však důrazna požadavek vzniku etických komisí pro jednotlivé věd-ní obory (v biomedicíně pracují již od roku 1991).

Etický rámec výzkumu MŠMT ČR uvádí některé „ty-pické“ příklady porušování etiky výzkumnými pracovní-ky, které mohou být etickým komisím vodítkem při jejichrozvažování: předstírání neexistující kvalifikace, vytváře-ní zkreslených a falešných představ o výsledcích, zfalšo-vání výsledků výzkumu, porušování duševního vlastnictvía účelové manipulace s ním při opisování textu (i jehoparafrázování) bez uvedení původního díla, nesprávnáinterpretace výsledků rešeršních studií, prezentování fik-tivních údajů, selektivní výběr údajů, prezentování sebejako spoluautora bez přispění k dílu, neuvedení autorů,kteří naopak k dílu významně přispěli, aj.

44.. SScchhvvaalloovváánníí eettiicckkééhhoo kkooddeexxuu UUPPVědeckou radou Lékařské fakulty UP byl návrh Etické-

ho kodexu schválen dne 6. 12. 2007, a to v celém znění,ve kterém byl předložen*. Schválením vědeckou radouEtický kodex vstoupil v platnost pro Lékařskou fakultuUP a je dostupný na jejích internetových stránkách. Bylatak vytvořena významná opora, která slouží akademic-kým pracovníků Lékařské fakulty UP při řešení dilematic-kých situací, kterým musejí často čelit, a to jak ve vědě,výzkumu, tak v klinické i teoretické výuce.

O několik měsíců později, dne 7. 4. 2008, Vědeckárada UP návrh Etického kodexu UP v celém znění ne-schválila. Přijala pro celou UP pouze zkrácené obecnéznění, uvedené ve Vzorovém Etickém kodexu pro akade-mické pracovníky vysokých škol, které bylo doporučenovysokým školám na sněmu Rady vysokých škol (viz odsta-vec 3 – Obsah etického kodexu UP). Ve svém Zápise zezasedání vědecká rada UP doporučuje, aby tento obecný

dokument každá fakulta dopracovala podle svých priorit,přičemž Etický kodex z Lékařské fakulty UP označila jakomožný návod k tomuto dopracování. Důvodem k tomutorozhodnutí byla názorová nejednotnost mezi zástupcijednotlivých fakult.

Znamená to, že rozšířený a podrobný etický kodextak, jak byl vypracován Ústavem sociálního lékařství azdravotní politiky Lékařské fakulty UP je platný pouzepro Lékařskou fakultu UP.

55.. DDiisskkuuzzee Návrh Etického kodexu UP (a v současnosti text plat-

ného Etického kodexu Lékařské fakulty UP) je relativněrozsáhlý. To způsobila snaha autorů neopomenout žád-nou důležitou oblast, které se dotýká etické jednání aka-demického pracovníka. Autoři návrhu Etického kodexuUP při sběru informací, kompletování připomínek i přikonečném sestavování zásad vycházeli z premisy, ženávrh jakéhokoliv základního textu, který slouží jakovýchozí informace k dalšímu rozhodování, by měl umož-ňovat práci s pokud možno všemi dostupnými daty. Toalespoň částečně zaručuje bázi pro správný následný vý-běr určitého specifického textu. K úplnosti textu přispělii zástupci z jednotlivých fakult, kteří se návrhem kodexupodrobně a odpovědně zabývali.

Snaha důsledně předložit v návrhu Etického kodexuUP všechny relevantní zásady, týkající se etického jedná-ní ve výzkumu (pedagogická část návrhu etického kode-xu byla téměř shodná s návrhem Rady vysokých škol), senakonec ukázala jako základ nejednotnosti jednotlivýchfakult při schvalování návrhu. V podstatě je možno říci,že se akademičtí pracovníci, jež rozhodovali o schválenínávrhu, rozdělili do čtyř skupin. První skupina, která bylanejvíce zastoupena akademiky z filozofické fakulty, kladladůraz na vyjádření osobní mravnosti v etickém kodexu ana pochopení podstaty lidského jednání. Filozofovévyjadřovali obavy nad tím, že i nejpodrobnější definicesprávného jednání, uvedené v etickém kodexu, nikdynepodchytí všechny situace, které mohou v průběhu výz-kumu a jeho interpretace nastat. Vycházeli ve svých při-pomínkách ze zásady, že nejvíce je nutno spoléhat a ape-lovat na etický přístup konkrétního vědce jako člověka.

Ve druhé skupině byli akademičtí pracovníci zejménaz právnické a pedagogické fakulty, kteří polemizovali sjednotlivými výroky, obávali se nejednotného výkladuetických norem a různých omezení, z nich vyplývajících.Třetí skupinou byli akademičtí pracovníci zejména z pří-rodovědecké fakulty bez vztahu k biomedicíně, či výzku-mu s živými bytostmi a akademičtí pracovníci z fakultytělesné kultury. Těmto akademickým pracovníkům se cel-kově zdál návrh etického kodexu redundantní, chtělijasná (a uplatnitelná) vyjádření. Čtvrtou skupinu tvořiliakademičtí pracovníci lékařské a přírodovědecké fakultyse zkušeností s biomedicínským výzkumem, či jiným výz-kumem s živými subjekty, kteří přijali návrh etickéhokodexu tak, jak byl předložen. Znamená to, že zejména tiakademičtí pracovníci, kteří se podílí na klinickýchvýzkumech, jsou více znalí nejen různých zákonů, vyhlá-šek a nařízení, ale i etických kodexů a etických doporuče-ní, vztahujících se k výzkumu. Jsou také svědky i účastní-ky etických dilemat, která klinický výzkum přináší a jsousi vědomi toho, že snahou právních i etických norem vevýzkumu je nejen chránit subjekty výzkumu, ale i samot-né výzkumníky.

Tyto neshody mezi jednotlivými fakultami (dlužnoříci, že teologická fakulta se na připomínkovém řízeníneúčastnila, ač byla oslovena stejně jako ostatní fakulty)nakonec způsobily, že na Vědecké radě UP byl schválenmnohem jednodušší a jen obecně závazný dokument.Proces schvalování Etického kodexu UP potvrzuje výrokyodborníků v bioetice o tom, že podstatná rizika postmo-

* Poznámka redakcie: Celý dokument, pôvodne tvoriaci samostatnú prílo-hu tejto práce, je v plnom znení uvedený v rubrike Dokumenty/Docu-ments na stranách 6 – 8 tohto čísla časopisu Medicínska etika & Bioetika.

5ME&B 16 (1–2) 2009

derní společnosti i zárodky příštích katastrof jsou evi-dentní, pokud se zaměříme podrobně na oblast dnešnímedicíny: tam se jaksi všechny sešly. Ty ekonomické,ekologické, demografické, filosofické (srov. Callahan,1997, s. 7-9; Příhoda, 2003, s. 21-23, Ivanová, 2005, s.186) a zejména ty výzkumné. Schválení celého znění Etic-kého kodexu pro Lékařskou fakultu UP ukazuje etickouvyspělost jejích akademických pracovníků.

ZZáávvěěrrPři přijímání Etického kodexu akademických pracov-

níků UP se výrazně projevila i zásadní etická kontradikce,která hledá již od dob řeckých klasiků konsensus mezisvobodnou volbou jednotlivce a nutností dodržovat nor-my určitého společenství (srov. volně Payne, 1995, s. 74).

Sokol (srov. 2002, s. 188) na základě tohoto protikla-du rozděluje lidské jednání do tří oblastí různé hloubky apovahy: vrstvu mravu, vrstvu práva a vrstvu individuální,osobní mravnosti a etiky. Společenský mrav je soubornepsaných pravidel a každý, kdo v určité společnosti vy-roste, ví, co se „má“ a co se „nemá“ (i když to třeba nedě-lá). Právo je obecný a neosobní nástroj společnosti, za-bezpečující určité jistoty. I když budou přesvědčivě pop-sány obě vrstvy této společenské kontroly a celkem preg-nantně uvedeno, co se ve vědě má nebo nemá dělat, pří-padně co je upraveno zákonem, přece jen nejvíce je nut-no spoléhat a apelovat na poslední vrstvu lidského počí-nání konkrétního vědce, tj. člověka jako osoby.

Glasová (2006, s. 5) ale upozorňuje, že ... „člověka jakoosobu je možné charakterizovat jako tajemnou jednotu.Osoba je v tomto svým vnějším i vnitřním světem, vědo-mím i svědomím, srdcem i city, se svým vlastním příbě-hem (dějinností) v čase a prostoru“. Znamená to, že osob-ní mravnost vychází z vnitřních pocitů jednající osoby,tedy svědomí, a to buď ze sankcí (pocit studu, nevole,viny) nebo pocitu spokojenosti sama se sebou. Tento nej-základnější etický moment je však exaktně neuchopitel-ný (Ivanová, 2007, s. 12).

Z uvedeného vyplývá, že každý etický kodex je možnopovažovat pouze za určitý návod ke správnému jednání.I na přiložený Etický kodex je nutno pohlížet jako „vše-obecný“ základ pro tvorbu akademického etického kode-xu na jiných vysokých školách či fakultách různého za-měření. Nad jednotlivými doporučeními je pak možnodiskutovat a na základě diskuze stanovovat, co je pro kte-rou univerzitu žádoucí, či naopak nadbytečné.

LLiitteerraattuurraa 11.. Dokumenty/Documents – Commission recommendation on

the European Charter for Researchs and on a Code of Conduct forthe Recruitment of Researches. Cit. podle: Med. Etika Bioet., 2006,ročník 13, č. 3 – 4, s. 7 – 20, ISSN 1335-0560. 22.. Etický rámec výz-kumu doporučovaný MŠMT. Bulletin Grantové agentury ČR, 2006,roč. 14, č. 2, s. 8 – 16, ISSN 1210 - 6402 (též na http://www.msmt.cz/vyzkum/eticky-ramec-vyzkumu-1, kontrola 6.12.2008) 33.. Etickýkodex výzkumných pracovníků v Akademii věd ČR. BulletinGrantové agentury ČR, 2006, ročník 14, č. 2, s. 17 – 18, ISSN 1210-6402. 44.. GLASOVÁ, K.: K vymedzeniu pojmu osoba v kontexte dialo-gického personalizmu. Med. Etika Bioet., 2006, ročník 13, č. 3 - 4,s. 5, ISSN 1335-0560. 55.. IVANOVÁ, K.: Základy etiky a organizačníkultury v managementu zdravotnictví. 1. vyd. Brno: NCONZO, 2006.240 s. ISBN 80-7013-442-9. 66.. IVANOVÁ, K.: Člověk jako předmětnebo lidská bytost ve vědeckém výzkumu. Multidisciplinární přístupk onemocněním s nízkou prevalencí - Huntingtonova choroba.Univerzita Palackého v Olomouci, Lékařská fakulta. Olomouc, 2007.s. 7 – 14. 77.. MUNZAROVÁ, M.: Lékařský výzkum a etika. 1.vyd. Praha:Grada Publishing, 2005. 120 s. ISBN 80-247-0924-4. 88.. PAYNE, J.:Hermeneutická etika. Jeden filosofický pokus o setkání s lidskoubytostí. Praha: Triton, 1995. 109 s. ISBN 80-85875-07-1. 99.. SOKOL, J.:Mezi svobodou a odpovědností vědce. Bulletin Grantové agenturyČR, 2006, roč. 14, č. 2, s. 6 - 7. 1100.. Vzorový Etický kodex pro akade-mické pracovníky vysokých škol. [on line], dostupný z http://www.radavs.cz/index,php?oblast=15. Poslední kontrola dne 6.12.2008

IIvvaannoovváá,, KK..,, KKllooss,, RR..,, BBeelllloovváá,, JJ..:: PPrroocceess zzaavváádděěnníí eettiicckkééhhookkooddeexxuu pprroo aakkaaddeemmiicckkéé pprraaccoovvnnííkkyy UUnniivveerrzziittyy PPaallaacckkéé--hhoo vv OOlloommoouuccii.. [[PPrroocceessss ooff IInnttrroodduuccttiioonn ooff tthhee CCooddee ooffEEtthhiiccss ffoorr AAccaaddeemmiiccaall WWoorrkkeerrss ooff tthhee PPaallaacckkyy UUnniivveerrssiittyyiinn OOlloommoouucc..]] MMeedd.. EEttiikkaa BBiiooeett..,, 1166,, 22000099,, NNoo.. 11--22,, 33 –– 55..

AAbbssttrraakktt

V souvislosti s budováním Evropského výzkumnéhoprostoru je důležité vytýčit jasná etická pravidla. V rámcinárodní politiky výzkumu a vývoje České republiky (ČR)bylo proto doporučeno všem výzkumným institucím vy-pracování etického kodexu. Na Univerzitě Palackého vOlomouci (UP) byl vytvořen návrh etického kodexu vrámci rozvojového projektu. Ideově vycházel z usnesenívlády ČR pro výzkum a vývoj a Vzorového etického kode-xu pro akademické pracovníky navrženého Radou vyso-kých škol ČR a z dalších relevantních kodexů a norem.Do kodexu byly zakomponovány věcné připomínky zá-stupců jednotlivých fakult UP. Vědeckou radou Lékařskéfakulty UP byl návrh kodexu akceptován. Vědecká radacelé UP návrh kodexu v původním znění neschválila. ProUP jako celek přijala již zmíněný Vzorový etický kodex,který pojala jako stručné a obecné východisko pro jedno-tlivé fakulty s tím, že kodex podle svého zaměření dopra-cují. Proces schvalování návrhu etického kodexu ukázalnutnost bližší specifikace etických norem podle jednotli-vých vědních oborů.

KKllííččoovváá sslloovvaa:: Evropský výzkumný prostor, etický ko-dex, akademičtí pracovníci, etika výzkumu, etika pedagogic-ké práce, obecné zásady, specifické zásady, osobní mravnost.

AAbbssttrraacctt

In connection with the development of the EuropeanResearch Area, it is important to set out clear ethicalrules. In the framework of the Czech Republic (CR) na-tional developmental and research policy, all researchinstitutions in CR were strongly recommended to drawup an ethics code. Following this initiative, a draft of theethics code was prepared at the Institute of Social Medi-cine and Health Policy of the Faculty of Medicine of thePalacky University (UP) in Olomouc (CR) within a deve-lopmental research project. Drafting of the code wasbased on the research and development policy docu-ment adopted by the government of CR as well as on abrief template document entitled “Standard Ethics Codefor Academic Workers” developed by the CR Council ofHigher Education. Relevant international ethics codesand standards were taken into account throughout thedrafting process. The draft code was circulated amongthe representatives of individual UP Faculties and theirsuggestions were incorporated into the text. The finalversion of the draft code was approved for use by the Scien-tific Board of the UP Faculty of Medicine. The Scienti-fic Board of UP, however, did not accept the text becauseof the missing consensus among the different UP Faculties.Instead, it approved the said template “Standard EthicsCode...” and recommended it as a brief and universal star-ting point for elaboration of Faculty-specific ethics codesthat would probably better suit their respective needs.The process of development and discussion of the ethicscode at UP documented the necessity of a more concretespecification of ethical norms reflecting the ethical issuesencountered by various clusters of scientific disciplinesas embodied by the different UP Faculties.

KKeeyy wwoorrddss:: European Research Area, ethics code, acade-mic workers, ethics of research, ethics of pedagogical work,general principles, specific principles, personal morals.

AAddddrreessss ffoorr ccoorrrreessppoonnddeennccee:: Doc. PhDr. Kateřina Ivanová, CSc., Ústavsociálního lékařství a zdravotní politiky Lékařské fakulty UniverzityPalackého v Olomouci, Hněvotínská 3, 775 15 Olomouc, Česká re-publika, e-mail: katerina@tunw.upol.cz

6 ME&B 16 (1–2) 2009

NNÁÁVVRRHH EETTIICCKKÉÉHHOO KKOODDEEXXUU AAKKAADDEEMMIICC--KKÝÝCCHH PPRRAACCOOVVNNIIKKŮŮ UUPP VV OOLLOOMMOOUUCCII

II.. PPrreeaammbbuulleeUniverzita Palackého v Olomouci je významnou vzdě-

lávací i výzkumnou institucí. Jejím zásadním dlouhodo-bým záměrem je vzdělávání a rozvoj výzkumných aktivit,přičemž není možné v instituci tohoto typu jedno od dru-hého oddělovat. Etická doporučení, obsažená v tomtodokumentu, proto zahrnují mravní zásady pro akademic-ké pracovníky působící jak v pedagogickém, tak výzkum-ném procesu.

Osobní odpovědnost akademického pracovníka byneměla být v rozporu s právním řádem a uznávaným mra-vem společnosti. Především je ale založena na osobnímravnosti, poctivosti a čestnosti každého z nich, na jejichlidské vyzrálosti, odborné i vědecké erudici, na jejichschopnosti upřednostnit dlouhodobé dopady výsledkůpřed krátkodobým ziskem (zaměřeným např. na získánídalších projektů a grantů, či akademických titulů), naschopnosti rozvážit vztah individuálního dobra k dobruobecnému a lidské hodnoty k hodnotám vědeckým. Natěchto právem očekávaných schopnostech, vlastnostech,či ctnostech akademického pracovníka (vědce i učitele)je vesměs založena důvěra veřejnosti ve vědu a pedago-gickou práci.

Při výzkumu (tvůrčí činnosti) by akademičtí pracovní-ci Univerzity Palackého v Olomouci (dále jen UP) mělizaměřit svůj výzkum na rozšíření hranic vědeckých (tvůr-čích) znalostí, které jsou ku prospěchu jednotlivcům,společenstvím i celému lidstvu. Při tomto procesu poží-vají svobodu myšlení a vyjadřování a svobodu určenímetod k řešení vědeckých problémů. Musí však takéuznat určité hranice této svobody, vyplývající ze zvlášt-ních okolností výzkumu (tvůrčí činnosti), provozníchomezení, ochrany lidských subjektů vstupujících dovýzkumu, či ochrany duševního vlastnictví. To předpo-kládá vysokou osobní mravnost každého výzkumnéhopracovníka. Dodržování specifických etických norempro konkrétní oblast výzkumu (odvětvových, národních,institucionálních) je považováno za nevyhnutelné.

Etická doporučení v oblasti vědy a výzkumu v rámcivysokého školství korespondují s rozvojem etickýchnorem ve vědě a výzkumu v evropském společenství. Tenpoukazuje nejen na nutnost mravního chování akademic-kých pracovníků, ale i na nejistotu povolání a kariéryvýzkumných a tvůrčích pracovníků.

IIII.. OObbeeccnnéé zzáássaaddyyAkademický pracovník UP v Olomouci zachovává ve

své práci vysoký standard dodržování lidských mravníchprincipů a etických zásad a plně respektuje zásady tohotokodexu.

Akademičtí pracovníci nebudou žádným způsobemdiskriminovat spolupracovníky, či podřízené pracovníky,ale zejména studenty na všech stupních studia na základěpohlaví, věku, etnického, národního nebo sociálníhopůvodu, náboženství nebo víry, sexuální orientace, zdra-votního postižení, politických názorů, sociálních neboekonomických podmínek.

Akademický pracovník UP vyžaduje dodržování mrav-ních principů od svých spolupracovníků, či podřízenýchpracovníků a studentů. Neobhajuje a nekryje neetickéchování a jednání a nezdůvodňuje jej účelovou prospěš-ností, poslušností a loajalitou. Aktivně v tomto směrupůsobí zejména na studenty, je jim v tom vždy příkladem.

Soustavně rozvíjí odborné i pedagogické vědomosti a

dovednosti, zachovává si schopnost objektivní kritičnostivůči práci své i práci ostatních.

Obhajuje svobodu myšlení, bádání, vyjadřování. Meziodbornou i laickou veřejností, zejména však mezi studen-ty, šíří zásady mravnosti pedagogické a vědecké (tvůrčí)práce a dobré jméno UP v Olomouci.

Ve vědě a výzkumu (tvůrčí činnosti) by akademickýpracovník UP měl:– eticky propojit svobodu výzkumu (tvůrčí činnosti) a

odpovědnost vůči jednotlivcům i společnosti; – předávat nejen své znalosti, dovednosti, ale i osob-

ním příkladem principy dobrého chování ve výzkum-né (tvůrčí) činnosti;

– respektovat názorovou pluralitu, ale mít odvahu pro-sazovat své (vědecky prokazatelné) názory proti pa-radigmaticky rigidní vědecké (tvůrčí) komunitě;

– transparentně dokládat jak průběh výzkumu (tvůrčí činnosti), tak jeho výsledky;

– solidárně i subsidiárně spolupracovat v týmu, který respektuje rovnost mužů a žen a nediskriminuje spo-lupracovníky pro jakékoliv etnické, sociální či eko-nomické podmínky;

– při biomedicínském výzkumu s lidskými účastníky zvážit prospěch pro jednotlivce (princip beneficen-ce) proti možnosti jeho poškození (princip nonma-leficence), respektovat lidskou důstojnost a práva kaž-dé osoby (princip autonomie) i schopnost posoudit rozložení rizik u jednotlivých zkoumaných osob (prin-cip spravedlnosti).

IIIIII.. ZZáássaaddyy ppeeddaaggooggiicckkééhhoo pprroocceessuu11.. Akademický pracovník jedná se studenty vždy na

základě objektivního, korektního, náročného, ale citlivé-ho hodnocení jejich studijních a pracovních, při klasifika-ci studijních výsledků si počíná nestranně a objektivně,bez jakékoliv diskriminace (viz čl. II).

22.. Komunikuje se studenty otevřeným, korektním způ-sobem a uplatňuje kolegiální způsob jednání. Neuchylujese k podceňování, ponižování a znevažování studentůnebo jejich práce. Vyvozuje přiměřené důsledky z případ-ných selhání, neetického chování nebo jednání studentů.

33.. Napomáhá rozvoji samostatného a kritického myš-lení studentů, všestranně podporuje jejich kvalifikačnírůst a profesní rozvoj, tvůrčí a publikační aktivity, pomá-há jim navazovat vnější kontakty včetně kontaktů meziná-rodních.

44.. Nevyžaduje od studentů činnosti, které patří k jehovlastním povinnostem, nepřivlastňuje si jejich práci ajimi dosažené výsledky. Uvádí-li ve své práci i výsledkydosažené studentem, vždy uvádí v citaci, odkud výsledkyzískal.

55.. Snaží se pedagogicky působit kvalitní výukou avýcvikem a předává studentům ochotně své znalosti, do-vednosti a zkušenosti.

66.. Doplňuje si průběžně znalosti a dovednosti ve svémprofesním zaměření, seznamuje studenty podle svéhonejlepšího vědomí s nejnovějšími poznatky oboru, neza-tajuje jim záměrně jiné směry či způsoby řešení proble-matiky, seznamuje je s informacemi v celé šíři.

IIVV.. ZZáássaaddyy vvýýzzkkuummnnééhhoo pprroocceessuu((nneebboo jjiinnéé ttvvůůrrččíí pprrááccee))

11.. Akademický pracovník vstupující do výzkumného(tvůrčího) procesu musí být obeznámen s mezinárodní-mi, národními, odvětvovými nebo institucionálními etic-kými doporučeními, upravujícími odbornou přípravujeho typu výzkumné (tvůrčí) práce.

22.. Při získávání, výběru, hodnocení a uchovávání výz-kumných dat vychází z obecných zásad (viz. čl. II) přirespektování své disciplíny.

DOKUMENTY / DOCUMENTS

7ME&B 16 (1–2) 2009

33.. Při přípravě výzkumu (tvůrčí práce) se důsledněvěnuje rešerši dostupných zdrojů, vztahujících se k výz-kumné problematice, nepracuje plagiátorsky s databáze-mi a výsledky jiných, neduplikuje vědomě výzkum (tvůrčípráci) uskutečněný jinde, pokud není jeho cílem ověření,potvrzení nebo srovnání s původními výsledky.

44.. Přijímá odpovědnost za preciznost a objektivitusvého prováděného výzkumu (tvůrčí práce) v průběhucelého procesu, tj. při stanovování metodiky, při výběruvzorku, při shromažďování a zpracovávání dat, včetnějejich ochrany, při sestavování průběžných či závěreč-ných zpráv, při publikování či realizaci získaných výsled-ků, při uchovávání dokumentů, které se k výzkumu vzta-hují.

55.. Průběžně evaluuje svou vědeckou (tvůrčí) činnostči dosažené výsledky a hodnotí způsoby, jakými jich bylodosaženo. Zachovává si kritičnost vůči výsledkům svépráce, získaným poznatkům a závěrům, objektivně, kritic-ky, ale kolegiálně přistupuje k výsledkům svých spolupra-covníků a studentů, je přístupný diskusím a argumentům.

66.. Dbá na účelné a efektivní využívání prostředkůposkytnutých mu na výzkum nebo jinou tvůrčí činnost.

77.. Respektuje principy týmové spolupráce, poskytujevýsledky výzkumu (tvůrčí činnosti) ostatním členům řeši-telského týmu. Spolupracovníky a studenty k výzkumné(tvůrčí) práci si vybírá na základě nestranného hodnoce-ní jejich intelektuálních, charakterových, kreativních čiorganizačních schopností bez jakékoliv diskriminace (vizčl. II).

88.. V úloze řídícího pracovníka ve výzkumu (tvůrčí čin-nosti) věnuje patřičnou pozornost koordinaci výzkumu(tvůrčí činnosti), úkoly přiděluje podle vyzrálosti, kom-petencí a možností jednotlivých členů týmu. Průběžněbuduje konstruktivní a pozitivní vztahy se začínajícímivýzkumnými (tvůrčími) pracovníky, pregraduálními i post-graduálními studenty vstupujícími do výzkumu (tvůrčíčinnosti) tak, aby vytvořili nezbytné podmínky pro efek-tivní předávání informací a pro další úspěšný rozvoj karié-ry nových výzkumných (tvůrčích) pracovníků. Jedná sesvými spolupracovníky i podřízenými bez jakékoliv dis-kriminace (viz čl. II).

99.. Nekryje neetické jednání svých kolegů či podříze-ných ve výzkumné práci (tvůrčí činnosti) a důsledně vy-vozuje závěry z jejich neetického chování. Nehledá zá-minky k zastření svých vlastních etických pochybení vevýzkumné (tvůrčí) práci. Spolupracuje s etickými komise-mi fakulty, UP nebo příslušného oboru.

IV. a) Zásady zveřejňování výsledků výzkumu(tvůrčí činnosti)

11.. Akademický pracovník, zapojený do výzkumu (tvůr-čí činnosti), v souladu se smluvními podmínkami výzku-mu zajišťuje, aby výsledky výzkumu (tvůrčí činnosti), po-kud nepodléhají legálnímu utajení, byly šířeny v oblastipříslušné vědecké komunity a v rámci možností co nej-dříve uplatňovány ve výuce či praxi.

22.. Nedopouští se plagiátorství, při každém citováníjiných autorů uvede odkaz na informační zdroj, přitompři shrnutí poznatků jiného autora vyjádří původní myš-lenky v dobré víře a bez vědomého zkreslení.

33.. Cituje i podstatné práce, které nepotvrzují jeho dom-něnky a interpretace výsledků.

44.. Při zveřejňování svých výsledků a poznatků dbá najejich úplnost, ověřitelnost a objektivní interpretaci. Zby-tečně nevytváří nadbytečné publikace a nefragmentujezbytečně výsledky a poznatky do více publikací, aby si takuměle zvýšil počet prací.

55.. Jako autor nebo spoluautor výsledků se prezentujepouze tehdy, jestliže jich dosáhl nebo přispěl k nim výz-namným tvůrčím způsobem.

66.. Ve svých publikacích objektivně přiznává přínos

kolegů a předchůdců, při citování vždy uvádí zřetelný apřesný odkaz na příslušný zdroj.

77.. Nezískává citace vlastních prací cestou dohody ně-kolika autorů o vzájemných účelových citací svých prací.Nevynechává však ani citace jen z důvodů konkurence čiosobní zaujatosti.

88.. Objeví-li významnou chybu ve svých publikova-ných údajích, provede náležité kroky k nápravě chyb, ne-snaží se je tajit nebo maskovat.

IV. b) Zásady expertní činnosti akademického pracovníka

11.. Akademický pracovník provádí jemu zadanou posu-zovatelskou, recenzní nebo jinou hodnotitelskou činnostvždy osobně. Expertní stanoviska zpracovává objektiv-ně a pečlivě a vždy jen z tematické oblasti svého oboru,nepodléhá přitom vnějším tlakům, s ohledem na zadáníexpertní činnosti vyslovuje svůj expertní názor s jasnýmstanoviskem.

22.. Chrání duševní vlastnictví autorů posuzovaných ru-kopisů, návrhů projektů a zpráv, uměleckých děl apod.,nepoužívá údaje obsažené v hodnocených podkladech kjinému účelu než k vypracování příslušného posudku.

33.. Učiní potřebné kroky k vyjasnění údajů, u kterýchexistuje důvodné podezření, že byly zfalšovány nebojinak upraveny.

44.. Neprodlužuje záměrně dobu hodnocení za účelemdosažení vlastních výhod či výhod pro třetí osobu.

55.. Odmítne vypracovat vědecké, odborné nebo umě-lecké stanovisko, jestliže by závěry mohly být ovlivněnyjeho osobním zájmem, nebo na tuto skutečnost jasněupozorní. Vystříhá se jakýchkoliv vědomých střetů zájmů.

66.. Jako člen odborných grémií, komisí či poradníchorgánů se ve svém rozhodování a hlasování řídí výhradněodbornými hledisky a totéž vyžaduje od ostatních účast-níků.

VVII.. SSppeecciiffiicckkéé zzáássaaddyy pprroo vvýýzzkkuumm ss lliiddsskkýýmmii úúččaassttnnííkkyy aa ssee zzvvíířřeeccíímmii mmooddeellyy

11.. Výzkum zahrnující lidské účastníky pracuje: a) s přímým individuálním přínosem osob a s jejich

osobními údaji (klinický výzkum) – viz bod VI. a)b) nebo jen s osobními údaji.

22.. Jestliže je použito v rámci výzkumu, zahrnujícíholidské subjekty osobních údajů, je k tomu zapotřebí infor-movaný souhlas zúčastněných osob. Konkrétní podmín-ky pro použití těchto údajů vyplývají ze zákona č. 101/2000 Sb., o ochraně osobních údajů. Při získávání infor-movaného souhlasu jsou účastníci výzkumu informovániodpovědným výzkumným pracovníkem o 01. účelu výzkumu, jeho očekávaném trvání a průběhu;02. právech účastníků na pozdější odmítnutí účasti ve

výzkumu a následcích tohoto odmítnutí;03. závažných předvídatelných faktorech, které mohou

ovlivnit ochotu zúčastnit se na výzkumu jako napří-klad potenciálních rizicích (všeho druhu), nepříjem-nostech nebo negativních účincích;

04. výhodách vyplývajících z výzkumu;05. míře zachování důvěrnosti při výzkumu a využití jeho

výsledků,06. odměně za účast ve výzkumu;07. informačním místě pro otázky týkající se výzkumu a

práv účastníků výzkumu.33.. Výzkumný pracovník si nemusí vyžádat informova-

ný souhlas od účastníků výzkumu pouze tehdy, když výz-kum nikomu nepůsobí škodu, nepříjemné pocity nebojinou újmu. Mezi tyto případy je počítáno:a) zatajení některých aspektů sociologického a psycholo-

gického výzkumu a některých dalších typ výzkumu (vzdělávací metody, zdravotnictví) po dobu nezbytně nutnou (viz 01; 04; a 06);

8 ME&B 16 (1–2) 2009

b) studium vzdělávacích metod nebo vedení vyučování ve třídě;

c) anonymní dotazování, přirozené pozorování a archivní výzkum, jehož zveřejnění nepředstavuje žádnou práv-ní ani jinou hrozbu (ztrátu reputace, majetkového pos-tavení nebo zaměstnání účastníka výzkumu).

VI. a)V oblasti biomedicínského výzkumu zahrnující lidské

účastníky či zvířecí modely je navíc nutno respektovat me-zinárodní etické směrnice, které se k takovému výzkumuvztahují.

V každém případě je nutno získat informovaný sou-hlas a souhlas etické komise a dodržovat všechny pod-mínky vyplývající z Úmluvy o lidských právech a biome-dicíně a zákona č. 101/2000 Sb., o ochraně osobníchúdajů a dalších národních či mezinárodních etickýchnařízení a doporučení - viz odstavec (1) bodu VI. a).

Příprava srozumitelných a transparentních informacío výzkumu v informovaném souhlase by měla zahrnovat(podle typu výzkumu): název studie, cíl a smysl studie,postupy, které budou na subjektu použity, doba, po kte-rou bude osoba do studie zařazena, průběh studie, očeká-vané dobro pro subjekt, očekávaná a možná rizika a poš-kození, předpokládané výhody pro subjekt i pro další oso-by, dobrovolná účast, případná odměna subjektu, způsobukončení studie, povinnosti pacienta, léčba a podmínkyodškodnění, ochrana dat. Znění informovaného souhlasuby měla schválit lokální etická komise, příp. multicentric-ká etická komise, SÚKL.

Etické komise hodnotí na projektech s lidskými sub-jekty: – Opodstatnění projektu a jeho uspořádání– Přijatelnost hodnocení předpokládaných rizik a přínosů– Úplnost, výstižnost a odbornost protokolu– Vhodnost zkoušejícího a spolupracovníků– Soubor informací pro zkoušejícího– Vhodnost zdravotnického zařízení– Vhodnost a úplnost písemné informace pro subjekty– Odůvodnění výzkumu na osobách neschopných udě-

lit souhlas– Způsob náboru subjektů– Zajištění kompenzace či pojištění pro případ smrti či

škody vzniklé v důsledku účasti na projektu– Všechna pojištění odpovědnosti za škodu pro zkoušejí-

cí i tazatele– Výši odměn či kompenzace zkoušejícím i subjektům– Anonymita a důvěrnost ve vztahu k subjektům– Minimální riziko a minimální zátěž subjektů– Zvláštní přístup u závislých osob

DDooddaatteekk II:: Postup při řešení sporných etických otázekPodle organizační struktury zařídit etickou komisi nebo etickékomise jednotlivých fakult sledující dodržování etických zásad apravidel a zabývajících se konkrétními příklady. Tyto etickékomise by měly být v případě podezření z neetického jednáníbýt schopny rozpoznat a definovat, zda se jedná o etické pochy-bení či nikoliv. Závěry řešení musí být oznámeny všem zúčastně-ným a obsahovat řešení vedoucí k nápravě, pokud je porušeníetiky vědecké nebo pedagogické práce zjištěno.

Poznámka: Etické komise by měly „sledovat dodržování etickýchzásad a pravidel a zabývat se konkrétními případy nesprávnéhochování a porušení etiky výzkumné práce“ (kap. 4 Etickéhorámce výzkumu doporučeného MŠMT ČR). Vyhodnotí-li etickákomise určité morální pochybení výzkumníka, může výzkum po-zastavit, upravit nebo výzkumníka z další výzkumné práce vylou-čit. Znovu je třeba zdůraznit, že ten, kdo poruší etický kodex, byměl být diskreditován mravně, nikoliv zákonně. Tím je ovšemzdůrazněno, že všechny etické kodexy se musejí pohybovat vprostoru, který vymezuje Listina základních práv a svobod. Spíšeby se dalo říci, že se etické kodexy vyjadřují v oblastech, ježnelze do podrobností právními normami regulovat.

PPRROOPPOOSSAALL OOFF TTHHEE EETTHHIICCSS CCOODDEE OOFFAACCAADDEEMMIICC WWOORRKKEERRSS OOFF TTHHEE PPAALLAACCKKYYUUNNIIVVEERRSSIITTYY IINN OOLLOOMMOOUUCC

II.. PPrreeaammbblleePalacky University in Olomouc is a significant educa-

tional and research institution. Its fundamental long-termgoal is education and development of research activitiestherefore it is not possible in such an institution to separa-te one from the other. Therefore the ethical recommen-dations included in this document include moral princip-les for academics involved in both pedagogical and re-search processes.

Personal responsibility of an academic worker shouldnot be in conflict with the system of law and acknowled-ged morals of the society. Above all the responsibility isbased on personal morals, honesty and fairness of eachof them, on their human, competent and scientific erudite,on their ability to give priority to long term effects of theoutcomes to the short term profit aimed for example togaining more projects and grants or academicals titles, onthe ability to reconsider the relationship between indivi-dual benefit and social benefits and between human valuesand scientific values. These are the pillars that the publicconfidence in science and pedagogical work are based on.

During the scientific research (creative activities) theacademic workers of the Palacky University in Olomouc(referred to as UP) should aim their research to enlargethe borders of scientific (creative) knowledge that are be-neficial to the individuals as well as to the whole of man-kind. During this process they use the freedom of thin-king and diction and the freedom to choose the methodsto solve the problems. However they have to recognizecertain borders of this freedom that are the result of spe-cific circumstances of research (creative activities), opera-tional limits, protection of human subjects entering the re-search or the protection of intellectual property. Thisbasic ethical contradiction (that is both the necessity to res-pect the norms as well as necessity of the free decision ma-king process) assumes high level of personal morals ofeach of the research worker. Keeping to the specific ethi-cal norms suitable for the scientist’s sphere of research(sector, national, institutional) is considered unavoidable.

The ethical recommendations in the field of scienceand research in the framework of university educationcorresponds with the development of ethical norms inscience and research in the European Community. Thatpoints not only at the necessity of moral behaviour of theacademics but also at the insecurity of occupation andcareer of the research and creative workers.

IIII.. GGeenneerraall pprriinncciipplleessThe academics of UP Olomouc keeps at their work to

a high standard of abiding human moral principles andethical principles and fully respects the principles of thiscodex.

The academic workers will not in any way discrimina-te against colleagues or subsidiary workers but in parti-cular students on all the levels of studies based on sex,age, ethnical background, national or social origin, reli-gion or belief, sexual orientation, disabilities, politicalopinions, social or economical conditions.

The academic worker of UP demands abiding ofmoral principles from his co-workers, subsidiary wor-kers, and students. He or she does not defend or covernon-ethical behaviour and acts and he or she does not gi-ve reasons for such behaviour such as purposely benefi-cial, obedience and loyalty. He or she actively influencesthe students in this direction and sets them the example.

He or she systematically develops his or her scientific

9ME&B 16 (1–2) 2009

and pedagogical knowledge and skills and keeps the abi-lity of open-minded criticism towards both work of theirown and work of the others.

He or she defends the freedom of thought, research,and expression. Among the professional and lay public,above all among students, he or she spreads the moralprinciples of pedagogical and scientific (creative) workand goodwill of the UP Olomouc.

In science and research (creative activity) the acade-mic worker of UP should:– ethically connect the freedom of research (creative

activity) and responsibility toward the individuals and society;

– share not only their knowledge, skills but through personal example the principles of good conduct in research (creative activity);

– respect the plurality of opinions but have the coura-ge to support his or her opinions (scientifically pro-ved) against the paradigm-rigid scientific (creative) community;

– transparently document the process of research (crea-tive activity), as well as its results;

– in a solidarity and subsidiary manner work together in a team that fully respects the equality of men and women and does not discriminate against the cowor-kers on a ethnic, social, or economical basis;

– in a biomedical research with human participants con-sider carefully the benefit of an individual (principle of beneficence) against the possibility of the person’s harm (principle on non maleficence), respect human dignity and rights of each and every person (principle of autonomy) as well as the ability to judge the fair distribution of risks (and benefits) among the exami-ned persons (principle of justice).

IIIIII.. PPrriinncciipplleess ooff ppeeddaaggooggiiccaall pprroocceessss11.. The academic worker always deals with the stu-

dents based on objective, correct, demanding but alsosensitive evaluation of their educational and workingresults, while when classifying their educational resultshe or she is fair and objective without any discrimination(article II).

22.. He or she communicates with the students in anopen and correct manner and he or she observes the col-legial manner of behaviour. He or she does not underesti-mate or belittle the students or their work. He draws ade-quate consequences from possible failures, non-ethicalbehaviour or misconduct of students.

33.. He or she helps the development of an indepen-dent and critical thinking of students, broadly supportstheir qualification growth and professional development,creative and publication activities, helps them to estab-lish outside contacts, including international contacts.

44.. He or she does not demand from the student’s acti-vities that are part of his own duties; he does not take forhimself or herself the fruits of their work or its results. Ifhe or she uses in his or her work also the results obtai-ned by the students, he or she always mentions this fact(the source of the results) in the quotation, as appropriate.

55.. He or she performs his or her pedagogical work ata high quality standard in education and training, he orshe willingly hands over to the students his or her know-ledge, skills and experience.

66.. He or she continuously updates his or her knowledgeand skills in his or her area of expertise, gets the studentsacquainted according to his or her best knowledge withthe newest information and knowledge in the field, doesnot purposely keep to him or her self other approachesor ways of solving the problem, gets the students acqua-inted with the scientific information in its whole span.

IIVV.. PPrriinncciipplleess ooff tthhee rreesseeaarrcchh pprroocceessss ((oorr ootthheerr ccrreeaattiivvee wwoorrkk))

11.. An academic worker entering into the research(creative) process has to be acquainted with the interna-tional, national, sectoral or institutional ethical recom-mendations that shape the technical preparation of histype of research (creative) work.

22.. While gaining, selecting, evaluating and keepingresearch data he or she follows the universal principles(article II) while respecting those of his or her discipline.

33.. While preparing the research (creative) work, he orshe dedicates consistently his or her time to backgroundresearch of available resources connected with his or her re-search problem, he or she does not fall into plagiarismwhen working with databases and results of others, he orshe does not consciously duplicate research (creative)work that was carried out elsewhere, unless it is his orher aim to verify, confirm or compare the original results.

44.. He or she accepts the responsibility for precisenessand objectivity of his or her research (creative) workduring its whole process that means while establishingmethodology, choosing the sample, collecting and pro-cessing data, including their protection, while preparinginterim or final reports, publishing or implementing ofthe obtained results, and while keeping on file the docu-ments connected with research.

55.. He or she continuously evaluates his or her re-search (creative) work or the results obtained, and also themethods that allowed to obtain them. He or she preser-ves criticism towards the results of his or her work, obtai-ned knowledge and conclusions, objectively, criticallybut in a collegial manner approaches the results of his co-workers and students, he or she is open to discussionand to consideration of a different argumentation.

66.. He or she takes care for an efficient and effectiveuse of resources that were provided for his or her re-search or other creative work.

77.. He or she respects the principles of teamwork, pro-vides the results of research (creative work) to othermembers of the research team. He or she chooses his orher co-workers and students to participate in the re-search (creative work) in a manner based on a fair evalu-ation of their intellectual, character, creative or organiza-tional skills without any undue discrimination (article II).

88.. In a role of the leader of a research (creative) team,he or she devotes an appropriate attention to the coordi-nation of research (creative work); he or she allocatestasks according to the maturity, competence and abilitiesof individual members of the team. He or she continu-ously builds up constructive and positive relationshipswith the junior research (creative) workers, undergra-duate and postgraduate students entering the research(creative work) to create necessary conditions for effec-tive transfer of information and for further successfulcareer development of the new research (creative) wor-kers. He or she treats the co-workers and subordinate wor-kers fairly without any undue discrimination (article II).

99.. He or she does not cover up a non-ethical behavi-our of his or her colleagues or subordinates with regardto their research (creative work) and draws up thoroughconsequences if a non-ethical behaviour is revealed. Heor she does not search for handles for obscuring his orher own ethical misconducts in research (creative work).He or she cooperates with ethics committees of his orher Faculty, UP, or of the particular discipline.

IV. A) Principles of publication of the results of research (creative work)

11.. The academic worker participating in a research(creative work) in accordance with a contract conditions

10 ME&B 16 (1–2) 2009

has to ensure that the results of research (creative work),unless they are covered by the legally (contractually)imposed confidentiality, were disseminated among therespective scientific community and implemented assoon as possible (subject to feasibility) in the educationand training, and in practice.

22.. He or she does not fall into plagiarism, while quo-ting from others he or she would always refer to thenames of original authors and sources of information,when summarizing the findings of other authors he orshe expresses the original ideas in a good faith and wit-hout any intentional distortion.

33.. He or she also quotes substantial works that do notconfirm his or her assumptions and interpretations of re-sults.

44.. While publishing his or her results and findings, heor she sees to their completeness, possibility of verifica-tion and objective interpretation. He or she does not unne-cessarily produce excess publications and does not unne-cessarily fragment his or her results and findings intomany publications so that he or she artificially multipliesthe number of his or her publications.

55.. He or she presents himself or herself as the authoror co-author of the results only if he or she has obtainedthem or has helped to obtain them in a significant andcreative manner.

66.. In his or her publications he or she acknowledgesin an objective manner the contributions of his or hercolleagues and predecessors, while quoting, he or shealways gives an accurate reference to the original source.

77.. He or she does not obtain quotations of his or herown work through agreements with other authors aboutmutual quotations of their works. On the other hand, heor she does not omit quotations for the reasons of com-petition or personal prejudice.

88.. If he or she discovers a significant error in his orher published data, he or she makes appropriate steps tocorrect the mistakes, he or she does not try to conceal orcover them up.

IV. b) Principles of expert activities of an academic worker

11.. Academic worker always carries out in person theevaluation, review or other expert activity that has beenassigned to him or her. He or she produces expert state-ments in an objective and thorough manner, and alwaysonly within the area of his or her expertise. He or sheshould never comply with undue outside pressures. Withregard to the given expert activity, he or she gives theexpert opinion with a clear point of view.

22.. He or she protects the intellectual property of theauthors of the evaluated manuscripts, project proposalsand reports, art works, etc. He or she does not use thedata contained in the evaluated materials for any otherpurpose than to conduct their appropriate evaluation.

33.. He or she takes the necessary steps in order to clari-fy the data, when there is a reasonable suspicion to belie-ve that they may have been falsified or manipulated inany other way.

44.. He or she does not purposely prolong the time ofevaluation in order to obtain a personal advantage orconfer a disadvantage to a third person.

55.. He or she refuses to carry out scientific, expert orartistic evaluations, if his or her views may get affectedby a personal interest, or he or she clearly disclose suchfact. He or she avoids any conscious conflicts of interests.

66.. As a member of professional panels, committees oradvisory boards, he or she is led in his or her decisionmaking and voting only by his or her professional opini-on, and he or she demands the same from all other parti-cipants.

VVII.. SSppeecciiffiicc pprriinncciipplleess ffoorr tthhee rreesseeaarrcchh wwiitthh hhuummaann ppaarrttiicciippaannttss aanndd wwiitthh aanniimmaall mmooddeellss

11.. The research involving human participants is con-ducted: a) with a direct individual benefit expected for the par-

ticipating people and upon their personal data (clini-cal research) – article VI. a), or

b) with the personal data only.22.. If human personal data are used within the re-

search framework, it is necessary to obtain the informedconsent from all participating individuals. Concrete con-ditions for use of such data are provided for in the ActNo. 101/2000 Coll. on the protection of personal data.Before giving their informed consent, the research partici-pants are informed by the responsible researcher about: 01. the purpose of research, its expected duration and

course;02. the right of the participants for a later withdrawal of

the consent with their participation in the research, and about the consequences of such withdrawal;

03. the significant foreseeable factors that can influence the willingness to participate in the research, such as, for example, the potential risks (of all kinds), burdens or negative effects;

04. the advantages arising from the research;05. the level of confidentiality during the research and

implementation of its results,06. the remuneration for the participation in the re-

search;07. the information point set up for any questions with

regard to the research and to the right of the research participants.33.. The research worker is not obliged to obtain an

informed consent from the research participants only inthe cases when the research does not make any harm toanyone, when it does not cause any discomfort or anyother foreseeable harm. There cases considered underthis provision may include:

a) concealment of some aspects of sociological andpsychological research and of some other types of re-search (e.g. educational methods, health care) during theminimum necessary period (see 01; 04; and 06);

b) study of educational methods or of leading of theeducation process in a class;

c) anonymous questionnaires, natural observationand archive research, where the publication of the re-search findings does not represent any legal or otherthreat (e.g. loss of reputation, property or employmentproblems of the research participants).

VI. a)In the area of biomedical research with involvement

of human participants or animal models, it is also ne-cessary to respect the international ethical standards thatare related to such research.

In any case it is necessary to obtain an informed con-sent and an approval of the ethics committee and to res-pect all provisions arising from the Convention onHuman Rights and Biomedicine and from the Act No.101/2000 Coll. about protection of personal data, andfrom other national or international ethical regulationsand recommendations – see (1) of VI. a).

The preparation of understandable and transparentinformation about the research in the informed consenttext should include (depending on the type of research):title of the project, aims and purpose of the project, pro-cedures that are to be used in the involved subjects, timeperiod in which the person will be part of the project,course of the project, expected benefits for the subject,expected and possible risks and harms, expected advan-tages for the subject as well as for other people, volunta-

ME&B 16 (1–2) 2009

ry participation, possible remuneration offered to thesubject, the way of finalizing of the project, duties of thepatient, treatment and conditions of compensation, dataprotection. The local ethics committee or the multicen-tric ethics committee should approve the informed con-sent text.

An ethics committee, when performing an ethicsreview of a project involving human subjects, considersthe following issues:– justification of the project and its design, – acceptability of the evaluation of foreseeable risks

and benefits, – completeness, adequacy and professional quality of

the protocol, – acceptability of the researcher (investigator) and

his co-workers,– the quality of information for the researcher (inves-

tigator), – acceptability of the health care institution, – acceptability and completeness of the written infor-

mation for the research subjects, – justification of the research to be done with people

unable to give informed consent,– methods of enrolment of the research subjects, – guarantees of compensation or insurance in the case

of death or any damage incurred as a result of partici-pation in the project,

– type of insurance or indemnity coverage for the res-ponsibility of investigator (researcher) with regard to any damages related to the project,

– the amount of remuneration payments or compen-sations to the investigator (researcher) and to the re-search subjects,

– anonymity and confidentiality with regard to the research subjects,

– minimal risk and minimal burden requirements (if applicable),

– special approach in the case of dependant persons.

Appendix I: Procedure for solving controversial ethicalquestions

Based on the respective organizational structures, it isnecessary to establish an ethics committee or ethics com-mittees at the individual faculties. The aim of those com-mittees is to monitor observance of ethical principlesand norms, and also to review individual cases. More-over, these committees should be able – in the case of asuspicion that a non-ethical behaviour or misconduct ispossibly taking place – to decide, whether it is the case,or not. The conclusions have to be communicated to allparticipants of the alleged problem and have to containthe proposal of solution leading to correction of any con-firmed actions contrary to the principles or norms of sci-entific or pedagogical ethics.

From the Czech original translated by Ing. Jana Bellová.

PPAALLLLIIAATTIIVVEE CCAARREE:: AA MMOODDEELL FFOORR IINNNNOOVVAATTIIVVEE HHEEAALLTTHH AANNDD SSOOCCIIAALL PPOOLLIICCIIEESS

RReessoolluuttiioonn 11664499 ((22000099))11

PPaarrlliiaammeennttaarryy AAsssseemmbbllyy ooff tthhee CCoouunncciill ooff EEuurrooppee

11.. The Parliamentary Assembly notes that palliativecare is a substantial and socially innovative addition tocurative, highly scientific medicine, where subjectivewellbeing of the patient comes after the goal of curing anillness and which involves therapy-related restrictionsand sometimes massive side-effects.

22.. In this connection, the Assembly builds its positionon the World Heath Organisation (WHO) definition: “Pal-liative care is an approach that improves the quality oflife of patients and their families facing the problem asso-ciated with life-threatening illness, through the preven-tion and relief of suffering by means of early identifica-tion and impeccable assessment and treatment of pain andother problems, physical, psychosocial and spiritual.”

33.. The Assembly nevertheless underlines that theinnovative potential of the approach is not given suffi-cient emphasis in this definition, which could lead publicopinion to believe that palliative care is a humanitarianluxury which we can no longer afford in the current dif-ficult economic situation.

44.. The Assembly notes that, especially in the final sta-ges of life and in spite of the high standards and hugecosts involved, contemporary medical care fails to meetthe basic needs of many people (seriously ill, chronicallyill, patients requiring high levels of individual care).Against the background of the increasing domination ofhealth and social policies by economics, growing num-bers of people do not have a strong enough lobby todefend their basic rights.

55.. The Assembly regards palliative care as a model forinnovative health and social policies, as it takes accountof the changes in our perceptions of health and illnessand does not assume that curing diseases is the precondi-tion for self-determination and participation in society.Autonomy is accordingly the requirement for a subjecti-ve form of “health”, which includes people deciding them-selves how to deal with illness and death.

66.. The Assembly notes that palliative care enablespeople, who have serious illnesses, are suffering pain orare in a state of great despair to exercise self-determinati-on. The approach is not therefore just based on need butcontributes directly to human, civic and participationrights being asserted right up to death.

77.. The Assembly believes that there is an urgent needto extend the scope of this innovative treatment and caremethod. In addition to the terminally ill, palliative careshould be available to the seriously ill and chronically illand all those requiring high levels of individual care whomay benefit from the approach.

88.. Palliative care can be seen as an approach to anappropriate type of care developed on a practical level,which in-volves patient-oriented integration of medicineand care, as well as the provision of other health-relatedservices and social resources. For instance, this includes

The text was approved as the Ethics Code of the Faculty of Medi-cine of the Palacky University in Olomouc, Czech Republic, on De-cember 6, 2007. Thorough commentary (in Czech) given in thepaper: Ivanová K., Klos R., Bellová J.: Proces zavádění etického ko-dexu pro akademické pracovníky Univerzity Palackého v Olomou-ci, which appears in this issue of the journal at p. 3 – 5.

1 Assembly debate on 28 January 2009 (6th Sitting) (see Doc.11758, report of the Social, Health and Family Affairs Commit-tee, rapporteur: Mr. Wodarg). Text adopted by the Assembly on28 January 2009 (6th Sitting).

11

Scribendi recte sapere est et principium et fons.

Zdravý rozum je prameňom i počiatkom dobrého písania.

Horatius (Ars 309)

12 ME&B 16 (1–2) 2009

cedence over further patient rights in the health system.As the protection of fundamental rights is a governmenttask, this must not be left to pressure group politics.

2200.. The Assembly believes that ethics therefore has afundamental role to play as a practical philosophy in sha-ping the discussion of health objectives and care priori-ties in society.

2211.. Therefore, with regard to general recommenda-tions, the Assembly recommends that member states:

21.1. focus on ethics not only in application issues but as a matter of principle, as only the clarification and typological classification of fundamental positions will enable a stable consensus to be reached in socie-ty about controversial ethical issues and a fair allo-cation of resources;

21.2. seek to ensure improved rewards for non-product-related services both in health and in economic and financial policies so that social policy can draw on economic-policy and fiscal incentives and do more to counter the increasing domination of society by economics;

21.3. in general, seek to strengthen primary health care so as to protect patients against inappropriate me-dical intervention and place greater emphasis again on the methodical significance of communication between doctor and patient as the basis for rational, patient-oriented medicine;

21.4. given governments’ capacity for influence, promote an approach to medicine in society which high-lights palliative care as a key pillar of care provision to which patients are entitled.

2222.. Moreover, with regard to practical recommenda-tions, the Assembly recommends that member states:

22.1. regard and promote effective symptom control for seriously ill patients as a key requirement for the doctor-patient relationship and patient self-determi-nation, thereby also bringing the innovative poten-tial of the palliative care method into the domain of curative medicine;

22.2. within a consistent health-policy approach for the specific strategy of improving palliative health care provision, identify practical indicators that can be used to check what progress has been made in pa-tient care over a given period;

22.3. draw up annual reports so that shortcomings can be analysed as quickly as possible and dealt with appropriately;

22.4. react promptly, for instance through special arran-gements for the funding of palliative care, if it beco-mes apparent that the appropriate use of painkil-lers is not taking place as desired or the standardisa-tion of hospital treatment (Diagnosis - related groups - DRGs) is having a negative impact on existing structures and practices;

22.5. with regard to legal regulations on living wills:

22.5.1. avoid creating legal arrangements which could lead to interpretation problems in practice;

22.5.2. conduct a comprehensive assessment of the legal consequences, taking account of possible legal side-effects such as asset liability (“care as a financial loss”).

the suc-cessful involvement of voluntary helpers and thepossibility of including social, psychological and spiritualsupport if necessary. This can be more important for in-dividual patients than medical care in the stricter sense.

99.. With the above, the Assembly also draws conclu-sions from the debate on the subject of euthanasia, whichshowed that liberal constitutional states cannot leaveethical questions concerning the life and death of indivi-duals unanswered.

1100.. Sticking to ethical pluralism does not ensure ma-ximum individual freedom in ethical issues but in societyit gives randomness, relativism and practical nihilismprecedence over properly founded ethical positions.This results in general disorientation and ultimately inthe erosion of the liberal constitutional state.

1111.. In this connection, the Assembly refers to the rele-vant recommendations on dealing with the terminally illas set out in the European Health Committee’s report(1980) on "problems related to death: care for the dying"and in its Recommendation 1418 (1999) on protectionof the human rights and dignity of the terminally ill andthe dying.

1122.. It recognises that the limits of any medical inter-vention are determined by the autonomy of the indivi-dual patients insofar as they express their will not toreceive curative treatment or, regardless of any medicalassessment of their state of health, have done so explicitlyin a living will, for instance.

1133.. The Assembly hopes that palliative care also offersindividuals who have given up hope the prospect ofdying in dignity if they are allowed to turn down curativemedicine but accept pain relief and social support.

1144.. It therefore regards palliative care as an essentialcomponent of appropriate health care based on a huma-ne concept of human dignity, autonomy, human rights,civic rights, patient rights and a generally acknowledgedperception of solidarity and social cohesion.

1155.. It underlines that Recommendation Rec(2003)24of the Committee of Ministers to member states on theorganisation of palliative care already provides a goodbasis for strengthening the palliative care approach.

1166.. The Assembly endorses the four applications ofpalliative care listed in Recommendation Rec(2003)24following the WHO definition, namely symptom control;psychological, spiritual and emotional support; supportfor the family; and bereavement support, and according-ly specifically recommends that member states:

16.1. establish a consistent and comprehensible health-policy approach to palliative care;

16.2. promote international co-operation between the va-rious organisations, institutions, research institutes and other players in the palliative care movement.

1177.. In view of the great differences in developmentsin this area in the various countries in Europe, the Assem-bly is aware that, although rapid implementation in exis-ting health care structures is desirable with a view to sus-tainable funding arrangements, the funding arrange-ments themselves may involve serious obstacles for sucha flexible care and treatment approach.

1188.. It therefore believes there is a need for detailedanalysis of structural obstacles and accurate analysis ofneeds on the basis of a minimum data set of the kind cal-led for in the Appendix to Recommendation Rec(2003)24 in order to achieve sustainable, effective changes inexisting health systems.

1199.. It notes that wide-ranging discussion in society onthe priorities of health care based on sensible health ob-jectives is necessary if fundamental rights are to take pre-

Editorial note: Text taken from the web page of the Parliamenta-ry Assembly of the Council of Europe and may be found at theweb address (accessed May 2009): http://assembly.coe.int/Mainf.asp?link=/Documents/AdoptedText/ta09/ERES1649.htm

13ME&B 16 (1–2) 2009ME&B 9 (3–4) 2002

MMÍÍĽĽNNIIKKYY FFIILLOOZZOOFFIICCKKEEJJ RREEFFLLEEXXIIEE VV..

SSTTRREEDDOOVVEEKKÁÁ FFIILLOOZZOOFFIIAA II..

PPaattrriissttiikkaa ((22.. –– 88.. sstt.. nn.. ll..))

● AAuugguussttíínn AAuurreelliiaannuuss ((335544 –– 443300))Obdobie duchovných otcov (patristika) nachádza svo-

je vyvrcholenie v osobnosti Augustína Aureliána (354 –430). Ako sme naznačili v závere predchádzajúcej časti, vjeho osobe sa prepája láska k múdrosti (pochybnosť) sláskou k Múdrosti (viera), aby vyjadrila lásku človeka kBohu, tzn. lásku toho, ktorý porozumel Láske.

Prirodzená potreba istoty v živote – láska k múdrosti,viedla Augustína cez mnohé teórie o živote (filozofickésmery), rôznorodé obrazy o svete (utópie, náboženstvá,ideológie, svetonázory), modly a bludy (stelesnenia prav-dy), až ku osobnej premene. Vnútorná premena jeho srd-ca sa neprejavila iba v zásadnej zmene životného štýlu(napovrchu), ale predovšetkým v jeho zmýšľaní a chápa-ní diania vo svete. Cez pýchu rozumu dočasného pozna-nia sa prostredníctvom dravej pochybnosti a zdravéhoúdivu prepracoval k pokore srdca večného spoznávania.Rozumnosť okamihu vystriedala múdrosť večnosti.

AAuugguussttíínnoovvoo „„MMiilluujjeemm ťťaa!!““ ((pprrííssppeevvookk kk ffiilloozzooffiiii))V osobe Augustína sa môžeme stretnúť s príkladom fi-

lozofa, ktorý hybnú silu lásky k múdrosti – pochybnosť,ukotvil vo vlastnom srdci, a nie iba vo vlastnom rozume(racionalistická filozofia). Ohraničil ju zvonku sebou sa-mým, aby ju mohol plnšie rozvíjať zvnútra. Východiskomsa mu stalo centrum jeho vlastnej bytosti, kde rozum boliba jedným z mnohých nástrojov poznania. Vzdal sa takurčitého presne označeného priestoru poznávania – filo-zofie ako vedy (dočasnosť), aby sa mohol sústrediť napoznávanie – filozofiu ako lásku (večnosť). Istotu pochy-bujúceho rozumu doplnil istotou viery srdca. Pevnýzáklad logiky v srdci umožnil, aby poznanie transcendo-valo (presiahlo) rozum do viery. Augustínovej ľudskej lás-ke k múdrosti sa v múdrosti a láske osoby (v ňom samom- Augustínovi) otvorili dvere k poznaniu a k láske k člove-ku a až prostredníctvom nej k Poznaniu a k Láske (Trans-cendentnu, Bohu). Kľúčovým slovom, pojmom a nástro-jom celej Augustínovej filozofickej reflexie je (L-)láska.

Augustín sa pokúsil túto spletitú cestu priblížiť vosvojom autobiografickom spise s názvom VYZNANIA:„Daj mi sám seba, Bože môj, navráť mi seba, lebo ťa milu-jem, a ak ťa málo milujem, rozmnož moju lásku. Nemô-žem zmerať, koľko chýba k mojej dokonalej láske, abymôj život plynul v tvojom objatí a nikdy sa od teba neod-vrátil, kým sa nepohrúži do skrytosti tvojej tváre. To jedi-né však dobre viem, že všade mi je zle, keď som mimo te-ba; nech som kdekoľvek mimo seba alebo hoci aj v sebe.Všetko moje bohatstvo, keď ním nie je Boh, všetko je lenúžasným nedostatkom.“ [1, str. 391] Čitateľovi sa môžezdať, že ide o akúsi celoživotnú spoveď talentami mimo-riadne obdareného človeka. Ide však viacej o detailnýpopis (návod) premeny zmýšľania mladého človeka. Čita-teľ je svedkom ako sa z povrchného, ale logicky uvažujú-ceho, prirodzene zvedavého, na detaily vnímavého sve-táckeho študenta postupne stáva hĺbavý mysliteľ, filozof,teológ. Antický záujem o kozmos (svet ako celok; vesmír,Zem a vnútorný svet človeka spolu) sa v procese seba-identifikácie (sebapoznávania) obrátil do vlastného vnút-ra, aby odtiaľ mohol vidieť celý svet. Vedomie vlastnéhoja, uvedomovanie si seba samého so všetkými dôsledka-mi, tzn. vedomá schopnosť myslieť, ktorá je prítomná vAugustínovej filozofii, predznamenáva Descartovu (1596– 1650) neskoršiu verziu v podobe racionalistickej filozo-fie: „Myslím, teda som.“ Podľa Augustína možno zhrnúť,

že ľudské myslenie jednoznačne transcenduje do viery anádeje. Descarta však poznávanie ľudského vedomiavedie k ešte väčšej skepse, neistote a uzavretosti pred koz-mom. Cestu zo samoty individualizmu a strachu z vlastnejzodpovednosti obdobia „vlády rozumu“ nachádza až exi-stencialista Kierkegaard (1813 – 1855), ktorý z hlbínsvojho utrápeného vnútra v údive nad ľudským údelomzvolá až v 19. storočí: „Verím, teda som.“

AAuugguussttíínnoovv oobbjjaavv PPrraavvddyy ((pprrííssppeevvookk kk eeppiisstteemmoollóóggiiii))Istota viery Augustína priviedla k istote o pravde, kto-

rú možno nájsť iba vo vnútornom svete človeka, v sebesamom [1, str. 327].

Podmienkou možnosti poznávania pravdy je preAugustína láska k múdrosti, jej hnacia sila – pochybnosť apokorný údiv: „Ty si bol predo mnou, ja som sa i od samé-ho seba vzďaloval a nevedel som sa nájsť, tým skôr neve-del som nájsť ani teba.“ [1, str. 118] Poznanie celéhosveta ešte nie je zárukou blaženosti: „Nešťastný človek,ktorý všetko pozná, len teba nepozná. Blažený človek,ktorý teba pozná, i keď všetko nepozná. Kto však poznáto i teba, nie je blaženejší preto, že pozná tie veci, alepreto, že teba pozná a oslavuje ťa ako Boha a ďakuje ti anezahrabe sa do svojich myšlienok.“ [1, str. 121]

Keď Augustín hovorí o pravde vo svojom vnútri, svojvonkajší svet (schopnosť vnímať všetko okolo seba) popi-suje ako „posla správ“ [1, str. 263]. Pravda je človeku zja-vená (daná) v srdci (svedomí), a to je nespokojné, kýmnespočinie v Pravde (v Bohu). Všetko svoje poznaniesveta a aj Boha človek konfrontuje s pravdou svojho vnú-torného sveta, a tak nadobúda istotu poznania a zmyselvšetkého bytia.

AAuugguussttíínnoovv ččlloovveekk aakkoo BBoohh ((pprrííssppeevvookk kk tteeoollóóggiiii))Podľa Augustína je človek obdarovaný vonkajším (te-

lom) a vnútorným svetom (dušou). Je stvorený, tzn. darova-ný vo svojom zrodení sebe samému, aby slobodne napĺňalsvoje poslanie. Zmyslom života človeka je poznanie, že je po-volaný uskutočňovať originálnym svojským spôsobom obrazsamého Boha. V človeku sa mimoriadnym spôsobom sprí-tomňuje Boh vo svojich troch osobách. Augustín sa vo svo-jom výklade knihy Genezis v súvislosti s tajomstvom bo-žej trojjedinosti zameriava na tri veci: bytie, poznanie a vô-ľu: „Som, poznávam a chcem. Som bytosť, ktorá poznáva achce. Viem, že som a chcem. Chcem byť a poznávať.“ [1,str. 393] Boh – Otec zastupuje bytie, Boh – Syn predstavu-je poznanie a Boh – Duch Svätý uskutočňuje vôľu.

Človek ako jediná bytosť na svete zároveň existuje,poznáva a chce. Podobným spôsobom sa dá pochopiť, žeaj Boh prebýva vo svojich troch osobách ako Jediný, ako je-diná bytosť. Človek celým svojím bytím Boha prijíma zá-roveň ako Otca, poznáva ho skrze jeho Syna Ježiša Kristaa túži po jeho daroch a milostiach v Duchu Svätom. Bohtu pre človeka vždy bol, je a bude, jedinečne ho spasil vosobe Ježiša a obdarúva ho svojím Duchom. Podľa Augus-tína, „... v týchto troch veciach“: v bytí, poznaní, vôli, „jenerozdielny život, jeden život, jedna myseľ, jedna podsta-ta, ako, hoci nerozdielne rozličné, predsa sú len rozličné.“[1, str. 393], a prostredníctvom ich uskutočňovania akotrojice sa človek jedinečne pripodobňuje Bohu - Trojici.

Človek je najvyššou pozemskou duchovnou bytosťou.Neexistuje žiadna zmyslová skúsenosť bez účasti ducha.Večné pravdy sú človeku darované v Duchu Svätom -vyžarujú z Boha (teória iluminácie, tzn. vyžarovania).

AAuugguussttíínnoovvoo „„MMiilluujj aa rroobb,, ččoo cchhcceešš!!““ ((pprrííssppeevvookk kk eettiikkee))Augustín predpokladá, že ak človek miluje Boha, mal

by byť doslova prežiarený láskou. Cez neho Boh „svieti“do ďalších medziľudských vzťahov, aby sa svetlom lásky

MINIREPETITÓRIUM PRE ETICKÉ KOMISIE

14 ME&B 16 (1–2) 2009

naplnila zem. Podľa Augustína Boh miluje človeka, apreto, ak človek miluje Boha, môže nezávisle od situácieuskutočňovať svoje slobodné rozhodnutia. V láske k Bo-hu človek vždy slobodne vyberá dobro, a preto, ak miluje,môže robiť čokoľvek, a bude to dobré.

Láska v tomto prípade neznamená ani bezhlavé spo-liehanie sa na nedokonalú vášeň, ani zneužívanie nekoneč-ného milosrdenstva Božieho, ani zneužívanie emočnejnevyrovnanosti, ale stavia na pevných základoch náuky oBohu [8]. Pomáha mu v tom jeho svedomie, kde v dialó-gu [9] s Bohom konfrontuje svoje rozhodnutia.

V 20. storočí sa v rámci typu situačnej etiky vyformo-val tzv. neoaugustiánsky prúd. Situácia sa v mene lásky apokriveného hesla „Miluj a rob, čo chceš.“ vyhodnocovalas výlučne emočne pozitívne naladeným postojom k pro-blému. Láska slúžila na ospravedlnenie chýb a omylovmilovanej osoby, alebo sa zamieňala s bezbrehou toleran-ciou. Miesto Boha tu zaujal krásny, ale nedokonalý ľudskýcit, tzn. človek sám. Situácia sa prehodnocovala taká, akosa človeku javila v danej jedinečnej chvíli, tzn. bez ohľaduna minulosť (dôsledky) a budúcnosť (následky), bez ohľa-du na nedokonalosť ľudského poznania. Argumentomakéhokoľvek záveru bola „láska“ v zmysle: „Pretože ťamám rád, bude to tak a tak...“ Je potrebné si uvedomiť, žebez dostatočnej pokory a uvedomenia si vlastných hranícpoznania by sa táto „vláda ružových okuliarov“ mohla staťdokonca zhubným nástrojom morálky v rukách etikov.

AAuugguussttíínnoovv ppoohhľľaadd nnaa pprreemmeennyy ččaassuu ((pprrííssppeevvookk kk tteeóórriiii oo ččaassee))Človek je bytosť telesne pominuteľná, ale duchom po-

volaná k večnosti [1, str. 327]. Čas je stvorený z večnosti, a ako taký má svoj začiatok

a koniec v Bohu. Pred stvorením času nebolo. [1, str.344] Človeku bola pri stvorení daná schopnosť spomínať(minulosť), nazerať (prítomnosť), aj očakávať (budúc-nosť); schopnosť poučiť sa, žiť okamih a predvídať. Život(bytie) sa odohráva v prítomnosti. V nej si človek spomí-na, aj očakáva. Uvedomie si svojej časovosti človeka odka-zuje na večnosť, ktorou je Boh. Čas meria duch, v ktoromminulým časom je spomienka, prítomným nazeranie abudúcim očakávanie. [1, str. 342 – 343]

AAuugguussttíínnoovv BBoožžíí ššttáátt ((pprrííssppeevvookk kk ssoocciiáállnneejj ffiilloozzooffiiii))Charakteristickým rysom filozofickej reflexie v obdo-

bí patristiky (pozri Minirepitotórium IV. [3]) je zamera-nie všetkých svojich úvah na Boha (rané kresťanstvo[11]). Sociálno (priestor, kde sa uskutočňujú medziľud-ské vzťahy) [5, str. 2 - 23] je takto chápané ako zverenépod dohľad trojjediného milosrdného Boha (Otca), ktorýslobodnú ľudskú vôľu usmerňuje (Duch Svätý) príkla-dom a náukou samého Boha (Ježiša Krista). Sociálna filo-zofia patristiky rieši originálnym spôsobom odkaz antiky,ktorá bojovala s mýtom a utópiou, skepticizmom a fataliz-mom (pozri Minirepitotórium III. [10]). Namiesto stra-chu z bohov a neistoty z ich nevypočítateľnosti a bezná-dejnosti osudu ponúka istotu Božej lásky a milosrdenstva,nádej odpustenia a výzvu k novému začiatku a vytrvalostiv dobrom.

Nádej patristiky spočíva v dôvere v Božie milosrden-stvo, prozreteľnosť a lásku Boha k človeku. Sústredenie sana pochopenie miesta človeka v Božom pláne s ľudskýmpokolením a analýza podstaty, dôvodov a zmyslu existen-cie človeka na zemi a vo vzťahoch otvorili priestor pre op-timistickejšie videnie poslania jednotlivca nielen v po-zemských organizačných, hospodárskych, ekonomickýchštruktúrach s ohľadom na ich Božie usmerňovanie, aleprakticky si položila otázku, či je vôbec možný súlad me-dzi ľudským a božím poriadkom v štáte.

Augustín významným spôsobom prispel k odpovedina túto otázku vo svojom diele s názvom O BOŽOM ŠTÁ-TE [2]. Dielo predstavuje zaujímavý príklad skĺbenia urči-tej cirkevnej náuky (kresťanstva) s politickým usporiada-ním vzťahov a organizačných štruktúr v štáte, a zároveňdobove nový pohľad na poslanie človeka v štáte a jehopovolanie byť dobrým občanom.

Vo svojich úvahách Augustín rozmýšľa nad dvomi us-poriadaniami štátu: pozemským a božím štátom. Hľadá me-dzi nimi rozdiely, a rozvíja teóriu, ako by sa pozemský štátmohol stať predstupňom k božiemu štátu. Dokonca, akýmspôsobom by sa dal premeniť na boží štát už tu na zemi.

Základným pretvárajúcim činiteľom vzťahov je láska.Politickou silou štátu by sa potom mohlo stať etickéheslo: „Miluj a rob, čo chceš.“ Etika by sa aplikovala v spo-ločenských a sociálnych vzťahoch, pričom intra a inter-personálne vzťahy by uskutočňovali morálku. Prirodzenýegoizmus (láska k sebe samému) by sa postupne pretvá-ral na solidaritu (činorodý súcit) až altruizmus (schop-nosť obetovať sa pre druhých). Spravodlivosť (bezohľad-né rovnaké prideľovanie) by zmäkla na férovosť (prideľo-vanie s ohľadom na okolnosti), až by ju kompletne nahra-dila láska (múdry poriadok). [5, str. 50 - 51]

Človek nie je dokonalý, ale jeho poslaním je celoživot-né zdokonaľovanie seba a svojho okolia. V tom mu zaurčitých podmienok pomáha Boh. Slobodná vôľa je pr-vým krokom k zmene a vytrvalosť je nádejou na jehodosiahnutie.

Celé dejiny ľudstva Augustín popisuje ako jedinečnýdejinný proces (Boh Duch Svätý), ktorý prebieha podľabožej vôle a plánu spásy (Boha Otca). Zlom v dejinách spá-sy predstavuje príchod Ježiša Krista (Boha Syna) na zem ajeho zmierna obeta. V tom okamihu nastáva proces odde-ľovania omilostených od zatratených, ktorí na konci de-jín vytvoria boží štát. Pozemský štát združuje dobrých ajzlých zároveň, preto je jeho sociálny poriadok nedokona-lý. Má však nádej na neustále zdokonaľovanie a zlepšenie.Zodpovedným poslaním občana je žiť dobrý život v láske.

ZZáávveerrV Augustínovej láske k múdrosti sa stretávame s mysli-

teľom s mimoriadnym dosahom. Zahŕňa kompletný zmy-sel a nežnosť patristiky so všetkým, čo priniesla v deji-nách filozofie a jej odkaz presahuje až do dnešných čias.Vo svojich spisoch sa Augustín vyjadril ku všetkým kľúčo-vým otázkam vtedajšej akademickej obce; pokúsil sa oriešenie problematických útokov na učenie, ktorémuuveril; zaoberal sa otázkami vzniku sveta, času, miestomčloveka vo svete i v spoločnosti i vo vzťahu k Bohu. Sila aúčinnosť Augustínovej filozofickej reflexie nespočíva ibav múdrosti a sile jeho osobnosti, ale stala sa zároveň odka-zom nádeje na neustále zdokonaľovnie a zároveň výzvouk zmene zmýšľania v ktorejkoľvek fáze života.

LLiitteerraattúúrraa11.. Augustín: Vyznania. Lúč, Bratislava, 1997, 453s. 22.. Augus-

tín: O Božom štáte I., II. Bratislava, Lúč, 2005, 434s., 454s. 33..Minirepetitórium pre etické komisie IV. IN: Medicínska etika abioetika 2008/3-4. 44.. Augustín: Miluj a delej, co chceš. Úvahy hle-dajícího srdce. Praha, Paulínky, 2002, 232s. 55.. Glasová, K.: Filozo-fia v praxi sociálneho pracovníka. Bratislava, VŠ sv Alžbety, 2008,116s. 66.. Störig, H. J.: Malé dejiny filozofie. Praha, Zvon, 1993,560s. 77.. Kiczko, L. A kol.: Dejiny filozofie. Bratislava, SPN, 1993,141s. 88.. Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava, SSV, 1999, 918s.99.. Glasová, K.: Potreba dialógu a dialogických vzťahov v etickejkomisii. IN: Medicínska etika a bioetika 2007/1-2, r. 14, str. 2-5.1100.. Minirepetitórium pre etické komisie III. IN: Medicínskaetika a bioetika 2008/1-2. 1111.. Michalov, J.: Ranokresťanská filozo-fia. UKF FF Kek, Nitra, 2000, 200s. 1122.. Lane, T.: Dejiny křesťan-ského myšlení. Návrat domů, Praha, 1996, 288s.

MINIREPETITÓRIUM PRE ETICKÉ KOMISIE

15ME&B 16 (1–2) 2009

TTEERRMMIINNOOLLOOGGIICCKKÝÝ SSLLOOVVNNÍÍČČEEKK VV..

V predchádzajúcej časti sme v procese filozofickejreflexie identifikovali základné znaky vednej disciplíny –predstavili sme filozofiu ako vedu. Zároveň sme upozor-nili na to, ako takéto vymedzenie obsahu a rozsahusamotnú filozofiu obmedzuje: výskumníkovi aplikáciavedeckého spôsobu uvažovania síce umožňuje presnevytýčiť hranice pri poznávaní, vybrať si z nástrojov apostupov uvažovania a stanoviť si reálny cieľ výskumu,ale vyžaduje, aby svoje záverečné poznanie zbavil akejkoľ-vek pochybnosti. Na miesto údivu a pochybností sa staviaistota vedeckého dôkazu. Filozofia však svojím poznáva-ním presahuje vedu, a preto môže vedu samotnú skúmaťako jeden z mnohých svojich predmetov. Filozofická dis-ciplína, ktorá skúma vedu, sa nazýva filozofia vedy.

Filozofická reflexia má základné znaky vedeckéhouvažovania (systematickosť, verifikovateľnosť, pojmovýaparát, metódy a prístupy). Filozofický systém sa zostavu-je z pojmového aparátu (terminológia) použitím vybra-ných metód a prístupov. Pojmom metóda rozumiemepostup, akým filozofické uvažovanie smeruje k záverom.Pojmom prístup rozumieme jednotiaci princíp uvažova-nia (označenie problému, definovanie pojmového apará-tu, výber metód, atď.), hľadisko, z ktorého sa daná proble-matika nazerá.

Filozofia ponúka viaceré už stáročia využívané, ale inové postupy pri riešení problémov. Tieto postupy zjed-nodušujú štruktúru uvažovania a formujú závery. Metódumožno chápať ako postup, ktorý rozumové uvažovanievedie k výsledku – záveru. Ide o pomôcku, ktorá sa využí-va v procese rozumového uvažovania na zjednodušeniejednotlivých úkonov. Filozofická metóda je špecifickátým, že ide o logický myšlienkový postup, ktorý vedie kzáveru – úsudku. Na základe systematického uvažovaniapoužitím niektorého postupu sa logicky vyvodí súd.

Veda, ktorá skúma metódy a prístupy, sa nazýva meto-dológia. Klasické filozofické metódy (napr. indukcia,dedukcia, implikácia, atď.) sú predmetom skúmania kla-sickej výrokovej logiky. Neklasické filozofické metódy(hermeneutická, fenomenologická, dialektická, atď.) súpredmetom skúmania neklasických logík.

Mnohé metódy a prístupy využívajú najrôznejšievedné disciplíny a často aplikujú viaceré z nich naraz vprimeranej kombinácii a následnosti. Dôsledný výber jed-notlivých postupov, ich kombinácia a časová následnosťsa priamo odráža v záveroch rozumového uvažovania.

V tejto časti Terminologického slovníčka uvádzamezoznam najznámejších, základných filozofických METÓDa ich stručnú charakteristiku. V nasledujúcej časti slov-níčka podobným spôsobom predstavíme niektoré vybra-né filozofické PRÍSTUPY.

NNiieekkttoorréé vvyybbrraannéé FFIILLOOZZOOFFIICCKKÉÉ MMEETTÓÓDDYY V nasledujúcom zozname uvádzame stručnú charakte-

ristiku najznámejších filozofických metód. Zoradili smeich od jednoduchších k zložitejším.

IInndduukkcciiaa [postup objasňovania od jednotlivého k vše-obecnému; získanie poznania celku prostredníctvompostupného vymedzenia jeho jednotlivých častí]

DDeedduukkcciiaa [postup objasňovania od všeobecného kjednotlivému na základe princípu účasti; na základe poz-nania celku postupuje ku detailnejšiemu poznaniu jehojednotlivých častí]

AAbbdduukkcciiaa [postup objasňovania prípadu z výsledku apodľa vybraného pravidla pri akejkoľvek tvorbe hypotéz;Rozširuje poznanie vytváraním nových ideí a umožňujetak vznik nových vedeckých koncepcií.]

AAnnaallýýzzaa [rozbor; postup objasňovania skúmaného

problému (tézy, hypotézy) so zámerným poznávaním aobjasňovaním uvažovania, ktoré viedlo k pôvodnej for-mulácii, s cieľom získať dostatok informácií a vymedziťnovú formuláciu.]

SSyynnttéézzaa [súhrn; formulácia záverov (téz, prípadnehypotéz) na základe predchádzajúcej analýzy dostupnýchinformácií.]

KKoommppaarráácciiaa [porovnávanie; všeobecná operácia mys-lenia, ktorá vyúsťuje do zistenia, či sú dva predmety alebo ja-vy rovnaké (totožné), podobné alebo odlišné. Ten istý javmôže byť z istého hľadiska podobný, ale z iného hľadiskaodlišný, preto si treba uvedomiť (a v komunikácii upres-niť) hľadisko, z ktorého sa porovnávanie uskutočňuje.]

IImmpplliikkáácciiaa [vyplývanie; postup systematického odvo-dzovania pravdivosti systému zo základnej vety]

VVeerriiffiikkáácciiaa [overovanie, či je teória pravdivá; postup, kto-rého výsledkom je zistenie, že skúmaný výrok je pravdivý]

FFaallzziiffiikkáácciiaa [overovanie, či je teóra nepravdivá; pos-tup overovania pravdivosti výrokov, teoretických tvrdeníprostredníctvom konfrontácie s poznatkami empirickýchvied, kedy stačí nepravdivosť jednej tézy, aby celá teórianebola pravdivá;]

NNeeggáácciiaa [popretie pravdivosti; postup dokazovanianepravdivosti výrokov]

TTaauuttoollóóggiiaa [vysvetľovanie v kruhu; spôsob vysvetľova-nia, kedy sa to isté vysvetľuje tým istým]

FFiilloozzooffiicckkýý eexxppeerriimmeenntt [zisťovanie a overovanie prí-činných vzťahov medzi javmi, ktoré spočíva v manipulá-cii s premennými v prísne kontrolovaných podmienkach;zisťuje sa účinok premenných na javy zámerne vyvolanéexperimentátorom. Pod premennou sa vo všeobecnostimyslí taká vlastnosť, ktorá môže nadobúdať rôzne hodno-ty (kvantitatívne, kvalitatívne); zjednodušene „pokus smyšlienkami“.]

HHeeuurriissttiicckkáá mmeettóóddaa [kombinácia analýzy a syntézy,pričom analýza predstavuje rozklad problému alebo zlo-žitého objektu skúmania na jeho najmenšie, intuitívnerozoznateľné súčasti a syntéza ho rekonštruuje pomocouprísne logických operácií.]

KKaarrtteezziiáánnsskkaa sskkeeppssaa [epistemologická metóda (tzn.založená na poznávaní rozumom; epistémé (gr.) pozna-nie) postupného deduktívneho spochybňovania, a to odvšeobecných princípov, pojmov k základným princípoma pojmom.]

MMeettooddiicckkáá sskkeeppssaa [dôsledná aplikácia karteziánskejskepsy vo výskume dodržaním 4 jednoduchých pravidiel:1. Akceptuj iba tú pravdu, ktorá je nespochybniteľná. 2.Rozdeľ si každú otázku na jednoduché pod-otázky. 3.Začni s jednoduchším problémom a postupne prejdi kukomplexnejším riešeniam. 4. Dostatočne často zreviduj aover dosiahnuté výsledky uvažovania. (pozn. Karteziáns-ka a metodická skepsa, založená kvázi na matematickejprocedúre na získanie poznania, je typická pre racionalis-tický prístup k poznávaniu v epistemológii (vede o poz-naní). Zakladateľom je Descartes (1596 – 1650)]

HHeerrmmeenneeuuttiicckkáá mmeettóóddaa [postup vysvetľovania, výkla-du textov, náuk, udalostí, faktov na základe tzv. hermeneu-tického kruhu (stredom je skúmaný jav, kružnicourôzne uhly pohľadu). Vedľa procesu interpretácie (vý-klad významu, podstaty, príčiny, podmienok a spôsobuexistencie nejakého javu), ktorý sleduje správne pocho-penie textu v zmysle priradenia správnych významovlexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, táto metó-da zahŕňa aj proces exegézy (textovokritická alebo význa-mová interpretácia literárneho diela, ktorá na jednej stra-ne spočíva vo faktickom historickom poučení, a na dru-hej v porovnaní rôznych miest spisu, ktoré môžu prispieťk poučeniu o danom mieste v texte alebo k jeho hlbšie-mu porozumeniu).]

MINIREPETITÓRIUM PRE ETICKÉ KOMISIE

16 ME&B 16 (1–2) 2009

FFeennoommeennoollooggiicckkáá mmeettóóddaa [postup, kde sa dôsledneaplikuje tzv. eidetická redukcia (myšlienková operácia,ktorej cieľom je identifikovať čistú podstatu objektov privylúčení všetkých empirických prvkov týchto objektovformou „uzátvorkovania“, tzn. poznávať veci tak, ako na-ozaj sú, a nie ako si myslíme, že sú. (Husserl 1859 - 1938));Na rozdiel od karteziánskej skepsy, fenomenológia hľadánejaký pevný bod objektívneho charakteru – tzn. feno-mén (podstata veci; to, čo je predtým, ako to začnemepozorovať a vytvárať si svoj názor; pred predsudkami tvo-renými skúsenosťou), na ktorom by sa mohlo ukotviťpoznanie. Fenomenologickou redukciou rozumiemeupustenie od prirodzeného postoja, v ktorom vnímamesvet ako niečo, o čom môžeme vynášať pozitívne, objek-tívne platné súdy a čo je nám takto vopred dané ako fakt.Oproti prirodzenému postoju Husserl stavia fenomenolo-gický postoj, prostredníctvom ktorého sa svet vníma akosvet možnej skúsenosti, ako niečo poznávané. Filozofia(eidetická veda) sa líši od empirických vied založenýchna faktických poznatkoch tým, že skúma fenomény, tzn.esenciálnu podstatu.]

DDiiaalleekkttiicckkáá mmeettóóddaa [poznáme viacero verzií: 1. pos-tup, v ktorom sa kladením otázok ako odpovedí dospievak pravde (antika; metóda je dnes známa pod prezývkou„Sokratova metóda“); 2. postup objasňovania javov a vecí,ktorý smeroval od objasnenia tézy cez antitézu k syntéze(Hegel 1770 - 1831); 3. postup, kde všetko skúmané savníma v stave pohybu a zmeny a zároveň sa zohľadňujúsúvislosti a vnútorná protirečivosť vecí (marxizmus).]

DDiiaacchhrroonniicckkáá mmeettóóddaa [postup poznávania javu v čase,so zameraním sa na jeho dejiny a dejinné premeny. Jav saskúma a opisuje z historického hľadiska. Teoretickýmzákladom je predpoklad, že pre vysvetlenie príčiny javunestačí opísať súčasný, pozorovaný jav, ale treba skúmaťstav pred začiatkom tohto javu, resp. stav, v ktorom skú-maný jav ešte neexistoval.]

KKeennoottiicckkáá mmeettóóddaa [postup, ktorý si vyžaduje akt seba-vzdania (kenosis), kde docháza k odosobneniu sa odaktuálne formovaného myslenia s cieľom prijatia obsa-hov, ktoré ho presahujú a ku ktorým sa toto myslenie nieje schopné samo od seba dopracovať. Pritom nejde len oobsahy získavané od druhých v dialógu, ale aj o obsahypresahujúce všetkých účastníkov dialógu a pochádzajúcez transcendentného (presahujúceho ľudskú skúsenostnúchápavosť) živého tajomstva. Kenosis je podmienkoumožnosti princípu otvorenosti myslenia, ktorý umožňujeracionálnu objektívnu analýzu bez emocionálnych sub-jektívnych prvkov. V praxi tzv. pomáhajúcich profesií(ošetrovateľstvo, sociálna práca, atď.) sa kenotická metó-da využíva pri konfrontácii s problémovými skupinamiľudí, ktorí vzbudzujú odpor (napr. páchnuci bezdomovcipriamo z ulice, podnapití, alebo pod vplyvom drog). Slúžiaj ako nástroj zvládania vlastnej prirodzenosti pri zabez-pečovaní profesionálnej starostlivosti o človeka v jej rôz-norodých podobách (sociálna starostlivosť; prvá pomoc;asistenčné služby a pod.]

KKoonnššttrruukkttíívvnnaa mmeettóóddaa [spôsob deduktívneho budo-vania vedeckých teórií, ktorý spočíva v postupnom„zostrojovaní“ (myšlienkovej projekcii) objektov, skúma-ných vo formálnom systéme, ako aj tvrdení o nich.]

MMeettóóddaa rroozzkkllaadduu vvýýzznnaammuu nnaa ttoottoožžnnéé aa rroozzlliiččnnéé[postup, ktorým sa prekonáva spor; postup kultivácie stano-vísk, kedy sa hľadá totožné a rozličné v zadaných spornýchvýznamových útvaroch. Kultivačný efekt metódy rozkla-du spočíva v tom, že sporvedúce stránky si uvedomia, žetam, kde zastávajú spoločné významové útvary, niet me-dzi nimi sporu, a tam, kde zastávajú odlišné významovéútvary, hovorí každý o inom, takže k sporu nedochádza.]

HHyyppootteettiicckkoo--ddeedduukkttíívvnnaa mmeettóóddaa [postup, pri ktorom

sa určité tvdenia prijmú ako východiskové hypotézy aoverujú sa takým spôsobom, že sa z nich a z ostatných užznámych poznatkov vyvodzujú závery, ktoré sa konfron-tujú s dostupnými faktami.]

ŠŠttaattiissttiicckkáá mmeettóóddaa [postup, kde sa podľa vybranéhokritéria zaznamená a zozbiera materiál, ktorý sa potomposúdi (analýzy) a vyhodnotí (syntézy) na základe princí-pu pravdepodobnosti. Výsledkom je štatistický súbor surčitou výpovednou hodnotou.]

SSyynncchhrroonniicckkáá mmeettóóddaa [postup výberu výskumnýchmateriálov z rôznych oblastí, ktoré sa porovnávajú bezohľadu na čas (ich vzniku, pôsobenia, dosahu, zániku).Komparastika je veda, ktorá sa zaoberá zosynchronizova-ním metód, postupov, udalostí, javov a pod.]

SSyynnkkrreettiicckkáá mmeettóóddaa [postup zmiešania rôznorodýchprvkov, smerov, myšlienok, ktorým sa zámerne docieliich splynutie, prekrývanie, stotožnenie, skríženie do naprvý pohľad jednotného homogénneho celku. Príkladomaplikácie tejto metódy v minulosti môže byť helenizmus,manicheizmus; a v súčasnosti napr. tzv. „komunizmus sľudskou tvárou“;]

SSyynnkkrriittiicckkáá mmeettóóddaa [postup porovnávania ľubovoľ-ných predmetov výskumu (javov, teórií, filozofickýchsystémov, hypotéz, atď.), pričom ich spojenie by maloostať zachované a zároveň by nemalo dôjsť k ich poruše-niu alebo zmene; synkriticizmus sa teda neusiluje o ichsyntézu (spojenie) alebo toleranciu (znášanlivosť), aleskôr o ich konkordancia (vzájomnosť v láske).]

LLiitteerraattúúrraa11.. Otvorená filozofická encyklopédia FILIT. Dňa 5. januára 2009

dostupná z http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/ fil/fil.html 22.. Glasová, K.: Filozo-fia ako nástroj. IN: Glasová, K.: Filozofia v praxi so-ciálneho pracovníka.Bratislava, VŠ sv Alžbety, 2008, 116s., str. 14 – 18. 33.. Brugger, W.: Filozofic-ký slovník. Praha, Naše vojsko, 1994, 640s. 44.. Cryan, D., Shatil, S., Mayblin,B.: Logika. Praha, Portál, 2003, 180s.

MMggrr.. KKaattaarríínnaa GGllaassoovváá,, PPhhDD..ÚÚMMEEBB nn.. ff..,, BBrraattiissllaavvaa

MINIREPETITÓRIUM PRE ETICKÉ KOMISIE

STAVBA SA SAMA ZRÚTI, AK SA PODKOPÚ ZÁKLADY1

„Už pred niekoľkými rokmi som spozoroval, koľko ne-pravdy som v detstve pripúšťal ako pravdu a aké pochyb-né je azda všetko, čo som na tom neskôr vybudoval, a pre-to raz v živote musím všetko dôkladne vyvrátiť a znovu za-čať od najhlbších základov, ak chcem vo vedách vybudo-vať niečo pevné a trvalé. Zdalo sa mi to však nesmiernouúlohou, a tak som čakal na vek života, ktorý by bol natoľkozre-lý, že by už po ňom nemohol nasledovať spôsobilejšípre chápanie vied. Preto som dlho váhal, takže nakoniecby som sa bol dopustil viny, keby som čas, ktorý mi ostávana dielo, bol strávil iba rozhodovaním. Dnešného dňa somsa teda šťastne zbavil všetkých starostí a našiel si nerušenývoľný čas. Odchádzam sám do ústrania. S vážnosťou a slo-bodne sa budem venovať všeobecnému vyvracaniu svo-jich názorov.

Pre spomenutý cieľ však nebude potrebné ukázať, ževšetky moje názory sú klamné; to by som azda nikdynedosiahol. Na zavrhnutie všetkých postačí, ak v každom znich nájdem niečo pochybné, pretože nás už zdravý ro-zum presviedča, že sa tak isto treba zdržať súhlasu s tým,čo nie je celkom isté a nepochybné, ako aj s tým, čo jeklamné. Teda nebudeme musieť o všetkom jednotlivo uva-žovať, to by bola nekonečná práca: zaútočím hneď na sa-motné princípy, o ktoré sa všetko opieralo, čo som kedysiveril, pretože stavba sa sama zrúti, ak sa podkopú základy.“

1 Descartes, R.: Prvá meditácia: O veciach, o ktorých možno pochybovať.(str. 21) IN: Descatrtes, R.: Meditácie. Bratislava, Chronos, 1997, 95s.

17ME&B 16 (1–2) 2009

SSTTRRUUČČNNÝÝ PPRREEHHĽĽAADD BBIIOOMMEEDDIICCÍÍNNSSKKEEJJEETTIIKKYY PPRREE PPRRAACCOOVVNNÍÍKKOOVV VVOO VVEERREEJJNNOOMM ZZDDRRAAVVOOTTNNÍÍCCTTVVEE

Jozef Glasa

Ústav farmakológie a klinickej farmakológie Slovenskejzdravotníckej univerzity v Bratislave; Ústav medicínskejetiky a bioetiky n. f.; Bratislava, Slovenská republika

11.. ÚÚvvoodd

VVeerreejjnnéé zzddrraavvoottnnííccttvvoo ((TTaabb.. 11)) v Slovenskej republikei vo svete funguje v právnom a etickom priestore, ktorýje spoločný pre všetky medicínske odbory a celý systémzdravotníctva na území daného štátu alebo spoločenstvaštátov zdieľajúcich podobné alebo tie isté právne a eticképrincípy a hodnoty (napr. Európska únia).

Práca špecialistu vo verejnom zdravotníctve sa riaditými istými právnymi a etickými princípmi, ktoré platia ajpre iné medicínske - zdravotnícke odbory a fungovaniedaného zdravotníckeho systému. Od odborníka vo verej-nom zdravotníctve sa dnes očakávajú aj vedomosti, ktorépresahujú tradičný rámec jeho odbornosti. Musí byť pat-rične vzdelaný v jej vedeckom, technickom a technolo-gickom i etickom kompartmente. Musí poznať a predví-dať sociálne dopady svojho profesionálneho konania.Potreba, aby pracovník vo verejnom zdravotníctve bolhlboko zakorenený v etike svojej disciplíny, sa nikdy ne-ukazovala jasnejšie.

V tomto stručnom prehľade pripomenieme základnéetické pojmy, princípy a normy, ktoré sú dôležité prevýkon zdravotníckych povolaní a fungovanie zdravotníc-keho systému, pričom na vhodných miestach poukážemena určité špecifiká, alebo na tie etické (morálne) problé-my, s ktorými sa pracovníci vo verejnom zdravotníctvevo svojej praxi častejšie stretávajú. Zároveň, kde to budepotrebné, poukážeme aj na situáciu a riešenie danéhoproblému v podmienkach Slovenskej republiky.

22.. EEttiikkaa vv hhiissttóórriiii mmeeddiiccíínnyy aa zzddrraavvoottnnííccttvvaa,, jjeejj vvýýzznnaamm nnaa ppooččiiaattkkuu 2211.. ssttoorrooččiiaa

EEttiikkaa ako filozofická disciplína sa rozvíjala od úsvituľudskej vzdelanosti a bola stálou súčasťou intelektuálne-ho zápasu človeka o pochopenie seba samého, svojejidentity, zmyslu, poslania a konečného určenia v rámcikaždého individuálneho životného príbehu i celých dejínľudskej civilizácie. Riešenie morálnych problémov obsa-hujú už najstaršie zachované mýty, či najrôznejšie literár-ne pamiatky náboženského i sekulárneho charakteru, akoaj zlomky diel starovekých filozofov, ktorí sa usilovaliosvetliť podstatu vecí, človeka i života – a najmä, hľadaťodpoveď na odvekú túžbu človeka po životnom šťastí anaplnení. Etika ako veda o dobrom, šťastnom živote jed-notlivca a ľudskej spoločnosti kráča dejinami ľudstva ažpo naše časy.

Vznik medicíny – a jej oddelenie od iných ľudskýchčinností a úloh v spoločnosti sa najčastejšie spája s vytvo-rením určitého súboru mravných predpisov, ktorýchpoznanie a dodržiavanie sa stalo určujúcim znakom,nezameniteľnou charakteristikou nositeľov lekárskehopovolania, spolu s ‘exkluzívnym‘ súhrnom dobovo pod-mieneného poznania a praktických skúseností a zručnos-tí, ktoré umožňovali „zasväteným“ rozpoznať, a niekedy ajliečiť choroby a zranenia svojich súčasníkov. Etika sapreto právom považuje za konštitutívnu (základnú, urču-júcu) súčasť medicíny a zdravotnej starostlivosti – a je aj vsúčasnosti zásadným predpokladom pre uznanie práva navýkon lekárskeho (zdravotníckeho) povolania ako výrazudôvery spoločnosti v požadované odborné a mravné kva-lity lekára (zdravotníka) („odborná a etická spôsobilosť“).

Rozvoj medicínskej etiky je spojený s menami sláv-nych predstaviteľov lekárskeho povolania od starovekuaž po súčasnosť. Od starobylej prísahy lekára, pripisova-nej starogréckemu „otcovi medicíny“ – Hippokratovi(460 – 377 pred n. l.), zlomkov babylonského zákonníkaChammurapiho (1792 – 1750 pred n. l.), textov dotýkajú-cich sa lekárskej etiky v dielach Galena (129 – 199), Avi-cennu (980 – 1037), Mosesa Maimonidesa (1135/8 –1204), Paracelsa (1493 – 1541), Ambroisa Parého (1510– 1590), Thomasa Percivala (1740 – 1804), a mnohýchiných – dostávame sa k súčasným lekárskym etickýmkódexom a etickým smerniciam pre rozličné oblastidnešnej medicíny. Medzi najvýznamnejšie z nich patriadokumenty vydávané Svetovou asociáciou lekárov (angl.World Medical Association – WMA), Svetovou zdravotníc-kou organizáciou (angl. World Health Organization -WHO), Radou Európy, Európskou komisiou, ako aj inýmivýznamnými medzinárodnými organizáciami a inštitúcia-

VVeerreejjnnéé zzddrraavvoottnnííccttvvoo** je medicínsky odbor zameranýna ochranu a zlepšovanie zdravia ľudí prostredníctvomstratégií prevencie chorôb, výskumu vplyvu prostrediaa spôsobu života na zdravie ľudí, podpory zdravia a vý-chovy k zdraviu. Vyžaduje znalosť a aplikáciu multidis-ciplinárnych a interdisciplinárnych populačne podlo-žených a orientovaných metód výskumu, výučby, slu-žieb a praktickej realizácie rôznych vedných zdravot-níckych a nezdravotníckych disciplín. Sú to: biológia,chémia, biofyzika, medicína (hygiena, epidemiológia,lekárska mikrobiológia, environmentálne zdravie, pra-covné lekárstvo, sociálne lekárstvo, výchova k zdraviu,preventívne orientované časti klinických odborov), so-ciológia, bioštatistika, informatika, ošetrovateľstvo, eko-nómia verejného sektoru, manažment, právo vo verej-nom zdravotníctve. Verejné zdravotníctvo je charakte-rizované interdisciplinárnym prístupom, ktorý je orien-tovaný na telesné, duševné a environmentálne aspektyzdravia komunít a populácie. Zameriava sa hlavne naprevenciu chorôb a úrazov v populácii za účelom zlep-šenia kvality života cieľovej populácie, poskytovaniezdravotných služieb a ich kvalitu, hodnotenie zdravot-ných rizík a na ich kontrolu a prevenciu.

* Špecializačný študijný program pre špecializačný odborVerejné zdravotníctvo v A kategórii – lekár (dostupné (máj2009) na: http://www.szu.sk/priloha4.html/565290 /1/prilo-ha_4.pdf).

TTaabb.. 11 Charakteristika verejného zdravotníctva ako špecia-lizačného odboru

1EEddiiččnnáá ppoozznnáámmkkaa:: Pôvodný text vznikol na žiadosť vedeniaFakulty verejného zdravotníctva Slovenskej zdravotníckejuniverzity v Bratislave v roku 2006 ako úvodná kapitola plá-novanej celoštátnej postgraduálnej učebnice verejného zdra-votníctva. Nakoľko vydanie uvedenej učebnice sa neuskutoč-nilo, ako aj vzhľadom na opakované požiadavky na spísaniestručného prehľadu bioetickej problematiky pre pracovní-kov a študujúcich v odbore verejné zdravotníctvo, rozhodlisme sa čiastočne prepracovaný a aktualizovaný text uverejniťv našom časopise v rámci rubriky venovanej prehľadom ur-čeným pre rýchlu orientáciu v praxi. Z tohto dôvodu smeobmedzili zoznam použitej literatúry a v závere textu sme po-nechali aj pôvodné príklady určené na samostatné uvažovanie.

PREHĽADY PRE PRAX

REVIEWS FOR PRACTICE

18 ME&B 16 (1–2) 2009

mi (napr. CIOMS, UNESCO, Public Health LeadershipSociety – PHLS) ((TTaabb.. 22))..

VVýýzznnaamm eettiicckkýýcchh pprroobblléémmoovv v medicíne a zdravotníc-tve počiatku 21. storočia má narastajúci trend. Súvisí srýchlym, až revolučným napredovaním biomedicínskychvied a prienikom najmodernejších biologických a infor-mačných technológií a prístrojovej techniky nevídanéhovýkonu a možností až priamo k lôžku pacienta. V situáciiexponenciálne narastajúcej efektívnosti moderných dia-gnostických a liečebných metód, s príchodom analýzy amožností ovplyvňovania celulárnych, molekulárnych, bapostupne i genetických mechanizmov chorôb, ktoré všaksú neraz spojené s dosiaľ nepredstaviteľnými zdravotný-mi a sociálnymi rizikami – prichádzajú na rad aj otázky ooprávnenosti aplikácie týchto nových poznatkov a postu-pov u človeka. A tiež o ich dostupnosti a spravodlivom vy-užití – vzhľadom na výrazné sociálne nerovnosti súčasnýchľudských spoločností a objektívne obmedzené zdroje napotrebnú resp. ‘základnú‘ zdravotnú starostlivosť. Riešenietýchto problémov je sťažené chýbaním jednotnej mrav-nej platformy, ktorá by umožňovala konsenzuálny (súhlas-ný) postup a prijatie spoločného riešenia v celoeuróp-skom, prípadne v globálnom kontexte (napr. neschop-nosť členských štátov OSN dohodnúť sa o jednotnom pos-tupe v otázke ľudského klonovania (debata 2002-2004)).

33.. ZZáákkllaaddnnéé ppoojjmmyy aa pprriinnccííppyy bbiioommeeddiiccíínnsskkeejj eettiikkyy

MMoorráállkkaa ((mmrraavvnnoossťť)) – možno definovať ako súhrnpostojov a názorov daného človeka, určitej ľudskej skupi-ny, prípadne celej spoločnosti na morálnu (mravnú) hod-notu konkrétneho ľudského konania (správania), t.j. nato, či dané konanie alebo správanie je morálne dobré –

alebo zlé, prípadne morálne správne, či nesprávne. Nie-kedy hovoríme o morálnom (mravnom) vedomí.

Morálka v danej spoločnosti alebo ľudskej skupine(rodina, firma, etnická, či národnostná skupina, národ,štát) významne ovplyvňuje konanie (správanie) jednotliv-cov i skupín. Mechanizmus, ktorým sa v danej spoločnos-ti, či skupine ‘vynucuje’ morálne dobré (správne, žiadu-ce) konanie alebo správanie je morálne (mravné) uzna-nie alebo morálne odsúdenie.

Schopnosť jednotlivého človeka rozlišovať a vnútornehodnotiť morálnu hodnotu svojich skutkov sa nazýva sve-domie. Konanie v súlade so svedomím je predpokladommorálnej integrity daného človeka. Život v súlade s vlast-ným svedomím sa odpradávna (hoci vychádzajúc z rôz-nych a filozofických predpokladov) považoval za jednu zpodmienok šťastného života.

EEttiikkaa je filozofická disciplína, ktorá systematicky štu-duje morálnu (mravnú) stránku ľudského konania. Ide o„teóriu morálky“. Usiluje sa definovať etické pojmy (kate-górie), hľadať medzi nimi logické súvislosti (etické prin-cípy, normy) a umožniť systematické etické hodnotenieľudského konania a správania (etické teórie) a jeho prí-padné usmernenie na základe logicky formulovaných ausporiadaných dôvodov (argumentov).

Od etiky je potrebné odlíšiť eettiikkeettuu, t.j. súhrn zaužíva-ných pravidiel formálneho správania a konania v určitomprostredí, napr. lekárska etiketa.

Zameraním etickej analýzy na problémy určitej oblas-ti ľudskej činnosti sa v rámci etiky rozvinuli rozličné tzv.aapplliikkoovvaannéé eettiikkyy.. Pre oblasť medicíny a zdravotníctvamajú význam najmä medicínska etika (etické problémymedicíny), etika zdravotníctva (etické aspekty rôznychzdravotníckych systémov), vrátane etiky verejného zdra-votníctva, etika zdravotníckych profesií – napr. lekárskaetika, etika ošetrovateľstva, etika farmaceuta a pod., a tiežanalýza etických problémov jednotlivých medicínskychresp. zdravotníckych disciplín (napr. etika vo vnútornomlekárstve, gynekológii a pôrodníctve, chirurgii, eticképroblémy v gastroenterológii a pod.).

Ako bbiiooeettiikkaa (biomedicínska etika) sa zvyčajne ozna-čuje etická analýza a snaha o riešenie najnovších etickýchproblémov, ktoré prináša aktuálny vedecký a technolo-gický pokrok biologických a medicínskych vied a možnéaplikácie jeho výsledkov u človeka. Niekedy sa semzahŕňa i etická problematika životného prostredia (envi-ronmentálna etika), alebo aj všetky etické problémy vovzťahu človeka a živej prírody („etika života“). V tomto šir-šom chápaní bioetika v sebe obsahuje aj všetky vyššie spo-mínané špecializované oblasti etickej analýzy problémovv medicíne, zdravotnej starostlivosti a biomedicínskomvýskume. Bioetika je charakteristická zahrnutím najroz-ličnejších vedeckých disciplín, ba i ‘laikov’ (t.j. osôb bezformálneho vzdelania v danej oblasti) do dialógu o kon-krétnom etickom probléme (interdisciplinárny prístup).

Od svojho vzniku v USA v 60-ych rokoch 20. storočiasi bioetika celosvetovo vydobyla významné postavenie adala vznik veľkému počtu inštitúcií, ktoré možno považo-vať za centrá jej rozvíjania i aplikácie. Ide napr. o bioetic-ké ústavy a centrá v univerzitnom prostredí a o etické ko-misie, ktoré vznikli v zdravotníckych zariadeniach avýskumných inštitúciách (inštitucionalizácia bioetiky). Veurópskom kontexte bioetika nadviazala na bohaté tradí-cie filozofickej etiky a morálnej teológie. Inštitúcie bioeti-ky významným spôsobom zasahujú do spoločenskéhodiskurzu o nových bioetických problémoch, čo má vkonečnom dôsledku významný vplyv na obsah legislatív-nych noriem, ktoré upravujú tieto nové oblasti (napr.problém klonovania, genetického výskumu a terapie,bunkovej liečby, biobánk, asistovanej reprodukcie člove-ka atď.). Na Slovensku sa bioetika intenzívnejšie začalarozvíjať v rámci politických a kultúrnych zmien, ktoré unás nastúpili po tzv. Nežnej revolúcii (november 1989).

TTaabb.. 22 Významné kódexy a smernice biomedicínskej etiky (výber)

MMeeddzziinnáárrooddnnéé– Hippokratova prísaha (5 stor. pred n.l.) – Ženevská deklarácia (WMA, 1948, 1994, 2006)

moderná verzia Hippokratovej prísahy– Medzinárodný kódex lekárskej etiky

(WMA, 1949, 1983, 2006) – Helsinská deklarácia – Etické smernice pre lekárov

vykonávajúcich biomedicínsky výskum (WMA, 1964,..., 2008)

– Medzinárodné smernice pre etické posudzovanie epidemiologických štúdií (CIOMS; 1991) Medziná-rodné etické smernice pre biomedicínsky výskum s účasťou ľudských subjektov (CIOMS, WHO; 1982, 1993, 2002)

– Všeobecná deklarácia o ľudskom genóme a ľud-ských právach (UNESCO, 1997)

– Medzinárodný dohovor o ľudských právach a bio-medicíne (Rada Európy, Oviedo 1997) a dodatkové protokoly (o zákaze klonovania človeka (1998), o transplantáciách (2003), o biomedicínskom výsku-me (2005), o genetických testoch na zdravotné účely (2008))

– Etický kódex verejného zdravotníctva (Public Health Leadership Society (PHLS), 2002)

SSlloovveennsskkáá rreeppuubblliikkaa– Deontologický kódex Slovenskej lekárskej komory

(1992, 1993, 1996, 1998)– Etický kódex sestry

(Príloha č. 1 k zákonu č. 311/2002 Z. z.)– Etický kódex zdravotníckeho pracovníka

(2004; Príloha č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z.)

Vysvetlenie skratiek pozri v texte.

19ME&B 16 (1–2) 2009

Novším pojmom je kklliinniicckkáá bbiiooeettiikkaa, ktorá sa zameria-va na riešenie konkrétnych etických problémov klinickejpraxe. Ide predovšetkým o situácie, pri ktorých rozhodo-vanie lekára, tímu zdravotníckych pracovníkov, ale i pa-cienta a jeho príbuzných je v danej situácii zásadne pod-mienené hodnotovými (etickými) hľadiskami, t.j. uvažova-né konanie (napr. vykonanie určitého medicínsky oprávne-ného (indikovaného) diagnostického alebo liečebnéhovýkonu je niektorými zo zúčastnených osôb považovanéza morálne (eticky) nesprávne (zlé, neprípustné), kýminými za mravne odôvodnené (dobré, žiaduce) – napr.vykonanie amputácie, umelého potratu; podanie transfú-zie krvi u dieťaťa z rodiny hlásiacej sa k náboženskej spo-ločnosti Svedkov Jehovových a pod.).

V priebehu dejín sa vo filozofii vypracovalo mnohoetických systémov. Jednotlivé eettiicckkéé tteeóórriiee, prípadne od-lišné modely etického uvažovania (etickej analýzy) zvyčaj-ne vychádzajú z odlišných základných predpokladov a ne-zriedka vo svojich záveroch dospievajú k odlišným, nie-kedy až protichodným stanoviskám (eettiicckkýý pplluurraalliizzmmuuss).

Situácia, v ktorej stoja proti sebe dve (alebo viaceré)možnosti protichodného konania – a pre ktoré sa súčas-ne ponúkajú zdanlivo rovnako oprávnené, ale protichod-né etické (morálne) argumenty, sa nazýva eettiicckkáá ((mmoorrááll--nnaa)) ddiilleemmaa..

Kľúčovým hľadiskom, východiskom konkrétnej etic-kej analýzy je pohľad daného filozofického systému načloveka – na definovanie jeho podstaty, poslania a koneč-ného určenia (antropológia). Odlišné aannttrrooppoollooggiicckkéécchhááppaanniiee (napr. človek ako púhy živočích verzus človekako telesno-duchovná bytosť s transcendentálnym rozme-rom a určením) zásadne podmieňuje odlišnosti vo výcho-diskách, argumentácii, aj v záveroch etickej analýzy.Nevýhodou takéhoto ‘demokratického’ prístupu k rieše-niu etických problémov – a chýbanie spoločného antro-pologického základu pre prácu humanitných vied, súveľké ťažkosti pri dosiahnutí riešenia daného etickéhoproblému v konkrétnej, názorovo nehomogénnej, plura-litnej spoločnosti.

Túto situáciu sa snaží riešiť napr. diskurzívna etika(Jürgen Habermas, nar. 1929), ktorá stavia na spravodli-vom, vyváženom dialógu všetkých názorových pozícií.Predpokladá možnosť a usiluje sa o dosiahnutie kkoonnsseenn--zzuu, t.j. súhlasu všetkých zúčastnených stránok diskurzu,ktoré sa zároveň predkladá ako ideál riešenia etickéhoproblému vo všeobecnosti.

V praxi však častejšou situáciou býva úsilie o dosiah-nutie kkoommpprroommiissuu, t.j. spoločného stanoviska, ku ktoré-mu sa dospelo tak, že všetky zúčastnené stránky do istejmiery modifikovali svoje pôvodné pozície.

Zvyčajne najmenej hodnotné z hľadiska riešenia dané-ho etického problému je rozhodnutie získané pomocouhhllaassoovvaanniiaa, nakoľko tu hrozí najväčšie riziko ‘prehlasova-nia’ – a teda odmietnutia eticky hodnotnejšieho názoru(ktorý v danej skupine hlasujúcich osôb práve nemádostatočnú ‘číselnú‘ podporu). Uvedené problémy sa pria-mo dotýkajú práce etických komisií, ktoré sa zriaďujú napomoc pri riešení etických problémov klinickej praxe ana posudzovanie etickej (aj vedeckej) akceptovateľnostiprojektov biomedicínskeho výskumu (vrátane protoko-lov klinického skúšania liečiv).

44.. AAkkttuuáállnnee mmooddeellyy eettiicckkééhhoo uuvvaažžoovvaanniiaa V stručnosti spomenieme najaktuálnejšie mmooddeellyy eettiicc--

kkééhhoo uuvvaažžoovvaanniiaa, ktorých poznanie je nevyhnutné preporozumenie argumentácie v etických debatách súčas-nosti. V nich sa totiž nezriedka „celkom logicky“ argu-mentuje v prospech úplne protichodných etických stano-vísk (v detailoch odkazujeme na príslušnú odbornú lite-ratúru).

Medzi najznámejšie a stále aktuálne modely etického

uvažovania patrí ddeeoonnttoollooggiicckkýý mmooddeell, ktorý pri etickomhodnotení daného konania zdôrazňuje hľadisko povin-nosti. („Čo je v tejto situácii povinnosťou lekára, zdravot-níka – v prvom rade voči pacientovi, ale aj voči kolegom,príbuzným pacienta, voči sebe samému, či voči spoloč-nosti ako celku?“) V histórii medicíny sa vypracovali via-ceré súhrny etických požiadaviek vo vzťahu k výkonuzdravotníckych povolaní, najmä povolania lekára a sestry(dentologické kódexy, príklady sú uvedené v Tab. 2).Deontologický model zvyčajne zdôrazňuje etickú (mrav-nú) hodnotu skutkov ako takých: dobrý (eticky akcepto-vateľný) je len taký skutok, také konanie, ktorého cieľ iprostriedky na jeho dosiahnutie sú dobré (správne)(napr. získanie orgánu na transplantáciu zákonným spô-sobom).

UUttiilliittaarriissttiicckkýý mmooddeell, niekedy v priamom protikladevoči predchádzajúcemu, zdôrazňuje pri etickom hodno-tení konania etickú hodnotu jeho dôsledkov (tzv. konze-kvencionalizmus), resp. jeho účelu (lat. utilitas – užitoč-nosť). Požiadavkou utilitarizmu je dosiahnutie „maximál-neho súhrnu dobra pre maximálny počet osôb“ (tzv. utili-taristický kalkul). Tento model sa veľmi často uplatňujenapr. pri posudzovaní opatrení verejnej zdravotnej politi-ky (napr. prijímanie alebo zamietnutie určitého zdravot-níckeho programu, napr. plošného očkovania novoro-dencov proti vírusu hepatitídy B). Nevýhodou, resp. sla-bou stránkou tohto modelu je, že nezriedka zanedbávahľadisko jednotlivca a niekedy môže viesť až k morálne-mu relativizmu („účel svätí prostriedky“), t.j. k situácii, ke-dy sú akoby správne akékoľvek morálne stanoviská a zá-very, resp. jedinou morálnou normou je subjektívne hodno-tenie daného jednotlivca (tzv. morálny subjektivizmus).

Model vychádzajúci z tzv. eettiikkyy ccnnoossttii si všíma vplyvdaného konania na človeka, ktorý sa preň rozhoduje.(„Akým človekom – lepším (cnostnejším), či horším –budem po vykonaní toho, či onoho skutku?“ Napr. maloukrádežou sa stávam viac zlodejom, kým pestovaním ‘cnos-ti spravodlivosti‘ sa stávam spravodlivejším človekom.)Model predpokladá, že cnostný život človeka je predpo-kladom individuálne (i kolektívne) šťastnejšieho, naplne-ného života, než je tomu v opačnom prípade. Do istejmiery podobný je ppeerrssoonnaalliissttiicckkýý mmooddeell (lat. persona –osoba), ktorý si všíma vplyv daného skutku, či konania naindividuálny rozvoj danej osoby, a to v súlade s jej život-ným cieľom a poslaním. („Budem po vykonaní tohtoskutku viac (rozvinutejšou, zrelšou) osobou; viac sámsebou; viac tým, ktorým (ktorou) mám byť – alebo nie?“)

Pomerne populárnym modelom sa od 60 až 70-ychrokov 20. storočia stal model vychádzajúci z eettiikkyy ľľuudd--sskkýýcchh pprráávv (právo – nárok alebo záujem takého významu,že si vyžaduje uznanie a naplnenie zo strany spoločnosti;uznanie daného práva si vyžaduje prevzatie konkrétnejpovinnosti na naplnenie; ak v prípade deklarovanéhopráva nie je definovaná zodpovedajúca povinnosť, takétoprávo je prázdne, resp. chýba jeho skutočný zmysel).Tento model zohral významnú úlohu aj pri presadzovanídemokratických zmien po II. svetovej vojne a pri rozpadetotalitných režimov 20. storočia. Jeho vyjadrením sú pre-dovšetkým Medzinárodná deklarácia ľudských práv aobčianskych slobôd (OSN, 1948) a Európsky dohovor oochrane ľudských práv a základných slobôd (Rada Euró-py, 1950). Základom akýchkoľvek práv človeka je pprriinnccíípprreeššppeekkttoovvaanniiaa ľľuuddsskkeejj oossoobbyy aa jjeejj ddôôssttoojjnnoossttii, ktorá jedaná samotnou príslušnosťou ľudského jedinca k ľudské-mu rodu, t.j. skutočnosťou, že je človekom. Nakoľko„všetci ľudia sa rodia rovní vo svojej dôstojnosti a prá-vach“, je zásadnou úlohou ľudskej spoločnosti i štátuzabezpečiť plné rešpektovanie a napĺňanie tzv. prirodze-ných ľudských práv (bližšie pozri text deklarácie).

V oblasti medicíny a zdravotníctva sa tento prístupuplatnil pri formulovaní a presadzovaní pprráávv ppaacciieennttoovv(vyjadrené napr. v Lisabonskej deklarácii práv pacientov

20 ME&B 16 (1–2) 2009

verejného záujmu, upravovaných ústavou a zákonmidaného štátu.

EEttiikkaa v porovnaní s právom nedisponuje mocenskýmaparátom, ktorý by priamo vynucoval dodržiavanie urči-tých etických princípov v praxi. Jej vplyv sa však môžeprejaviť v oblasti morálky (mravnosti), ktorá môže istéetické princípy a normy prijať do svojho obsahu. MMoorráállnneevveeddoommiiee danej spoločnosti potom mechanizmom morál-neho odsúdenia alebo morálneho prijatia do istej mieryvynucuje také konanie alebo správanie, ktoré je považo-vané za morálne dobré (správne, žiaduce). Táto reguláciasprávania v danej spoločnosti sa považuje za jemnejšiu,„mäkšiu“, ale súčasne pokrýva podstatne širšiu oblasť ľud-ského konania a správania, než aká môže byť upravenásamotnými právnymi predpismi.

Vzťah morálky (etiky) a práva v danej spoločnosti jeteda pomerne tesný. V niektorých prípadoch sa môžuprávo a etika dostať aj do závažného rozporu. Ide pred-ovšetkým o prípad nespravodlivých zákonov, t.j. zákon-ných predpisov, ktoré sú v rozpore s dôstojnosťou člove-ka, ľudskými právami a základnými etickými princípmi anormami.

V situácii morálneho (etického) pluralizmu všaknezriedka nie je jasné, ktoré etické princípy a normy bysa v danom prípade mali uplatniť, resp. ktorým by bolopotrebné dať prednosť, ak sa dostávajú do vzájomnéhorozporu. Určitým východiskom sa javí uplatňovanie tzv.pprriirrooddzzeennééhhoo mmrraavvnnééhhoo zzáákkoonnaa, t.j. morálnych (etic-kých) pravidiel, ktoré zodpovedajú ľudskej podstate aprirodzenosti a smerujú k zabezpečeniu čo najplnšiehorozvoja človeka, ľudskej osoby i celej spoločnosti a jejjednotlivých skupín.

Rozsiahla zzddrraavvoottnníícckkaa lleeggiissllaattíívvaa prijatá v SR v roku2004 v súvislosti so závažnou reformou zdravotníckeho(najmä zákony č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivos-ti a č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej sta-rostlivosti) upravila novým spôsobom mnohé vzťahy aproblémy zdravotníckeho systému, z ktorých viacerémajú aj závažný etický aspekt.

Okrem iných problémových okruhov tu spomeňmeaspoň nasledovné:

aa)) zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti: právapacientov (§ 11), biomedicínsky výskum (§ 26 – 34),etické komisie (§ 5), informovaný súhlas (§ 6), transplan-tácie orgánov a tkanív (§ 35 – 38);

bb)) zákon č. 578/2004 o poskytovateľoch zdravotnejstarostlivosti: povinnosti zdravotníckeho pracovníka(§ 80), podmienky pre výkon zdravotníckeho povolania(§ 27 – 38, 39, 42), etický kódex zdravotníckeho pracov-níka (Príloha č. 4).

V roku 2006 bola prijatá aj špeciálna zákonná úpravapre oblasť verejného zdravotníctva (zákon č. 126/2006 overejnom zdravotníctve).

66.. VVzzťťaahh mmeeddzzii lleekkáárroomm,, zzddrraavvoottnníícckkyymm pprraaccoovvnnííkkoomm aa ppaacciieennttoomm

VVzzťťaahh lleekkáárraa aa ppaacciieennttaa, ako sa vyvinul počas stáročnejhistórie medicíny prechádza v našich časoch niektorýmipodstatnými zmenami. V minulosti bol tento vzťah cha-rakterizovaný predovšetkým zásadnou osobnou zodpo-vednosťou a lojalitou lekára voči konkrétnemu paciento-vi – a tiež hlbokou dôverou pacienta voči lekárovi spoje-nou s presvedčením, že lekár vždy bude pokračovať a roz-hodovať sa v jeho najlepšom záujme. Lekár, na základesvojich schopností a vedomostí, bol oprávnený a povinnýrozhodovať prakticky o všetkom, čo sa týkalo samotnejdiagnostiky alebo liečby daného pacienta. Od pacienta saočakával skôr pasívny postoj. Tento typ vzťahu lekára a pa-cienta predstavoval tzv. ppaatteerrnnaalliissttiicckkýý mmooddeell (lekár v úlo-he dobrého, starostlivého rodiča, pacient v úlohe dieťaťa).

S rozvojom modernej medicíny a spolu so zmenou

Svetovej asociácie lekárov (WMA; 1981, 1995) a v Dekla-rácii práv pacientov v Európe vypracovanej Európskouúradovňou Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO;1994)). V Slovenskej republike (SR) sa v nadväznosti nauvedené dokumenty vypracovala a prijala Charta právpacientov v SR (2001). Práva pacientov boli formulovanéaj v slovenskej zdravotníckej legislatíve (novšie najmäzákon č. 277/1994 Z. z., nahradený zákonom č. 576/2004Z. z. o zdravotnej starostlivosti (§ 11)).

Model tzv. pprrííppaaddoovveejj aannaallýýzzyy porovnáva aktuálne rie-šený etický problém s postupom a výsledkom riešeniapodobného prípadu (tzv. precedens) v minulosti.

Jedným z najpopulárnejších prístupov etického uva-žovania sa od 80-tych rokov 20. storočia stal principaliz-mus (Childress a Beauchamp; 1984, 2008). Usiluje sa oetické hodnotenie daného prípadu pomocou 4 tzv. primafacie princípov (t.j. princípov, ktoré sú spoločné a zrejmévšetkým účastníkom etického diskurzu bez potrebyzvláštneho dokazovania). Ide o princíp dobročinnosti(beneficiencie), neškodnosti (non-maleficiencie), auto-nómie (svojbytnosti) a spravodlivosti. K záveru etickéhohodnotenia dospievame na základe zisťovania súladualebo nesúladu daného konania s jednotlivými princípmi.Problémom tohoto prístupu je obsahová stránka jednotli-vých princípov (otázka čo je v danom prípade dobré,neškodiace, podporujúce autonómiu pacienta, spravodli-vé), ktorú autori pôvodne definovali ako “prevažujúciétos danej spoločnosti”. V európskom kontexte sa k spo-mínaným princípom zvyčajne pridávajú aj princíp solida-rity, subsidiarity, transparentnosti a opatrnosti (Tab. 3).

55.. EEttiikkaa aa pprráávvooPPrráávvoo predstavuje systém predpisov (ústava, zákony a

nadväzujúce podzákonné predpisy a nariadenia) regulu-júcich správanie fyzických a právnických osôb v danejspoločnosti. V demokratickej spoločnosti zásadné právnepredpisy (ústava a zákony) schvaľuje parlament. Ichdodržiavanie je vynucované a kontrolované štátnoumocou (štátne inštitúcie, polícia, súdy). Určitý právnysystém je súčasne aj vyjadrením prevládajúceho „étosudanej spoločnosti“, t.j. početne alebo vplyvom prevládajú-ceho systému mravných názorov a postojov k veciam

TTaabb.. 33 Základné princípy biomedicínskej etiky (európsky pohľad)

PPrriinnccíípp PPoožžiiaaddaavvkkaa

dobročinnosti robiť to, čo je dobré (prospešné)(beneficiencie)neškodnosti nerobiť to, čo iného poškodzuje(non-maleficiencie)

autonómieRešpektovať schopnosť a mož-nosť človeka rozhodovať o všet-kom, čo sa ho týka

spravodlivostikonať v súlade so spravodlivos-ťou, bez nespravodlivej diskrimi-nácie

solidaritydať zo spoločných dobier prime-raný podiel tým, ktorí ich (naj-viac) potrebujú

subsidiarity

umožniť, aby sa daný problém riešil na čo najnižšej úrovni orga-nizácie (vyššia úroveň organizácie iba dopĺňa to, čo nie je možnévyriešiť na nižšom stupni)

transparentnosti

rozhodovacie procesy vo verej-ných veciach urobiť verejne zná-mymi a verejne kontrolovateľný-mi

opatrnostiv prípade neprimeranej neistoty alebo rizika sa zdržať zamýšľané-ho konania

21ME&B 16 (1–2) 2009

niektorých charakteristík modernej zdravotnej starostli-vosti, vrátane ošetrovateľstva (napr. tímový spôsob práce,vstup prístrojovej techniky a medicínskych technológiído priestoru bezprostredného kontaktu medzi lekárom,zdravotníkom a pacientom; vzrast nákladov na zdravotnústarostlivosť a čoraz častejšie situácie neľahkého rozho-dovania zdravotníckych pracovníkov o pridelení aleboodopretí nedostatkových diagnostických alebo liečeb-ných prostriedkov danému pacientovi a i.), ako aj so vše-obecným vzrastom vzdelanostnej úrovne, dostupnosťoušpeciálnych informácií (napr. prostredníctvom interne-tu) a celkovým trendom zdôrazňovania iinnddiivviidduuáállnnyycchhpprráávv a záujmov v súčasnej (post)modernej spoločnosti –dochádza k významnej emancipácii pacienta vo vzťahu klekárom a zdravotníckym pracovníkom, vzraste jehoaauuttoonnóómmiiee. Súčasne, do istej miery, prichádza aj k jehozneisteniu: k strate tej miery dôvery pacienta voči lekáro-vi, ktorá bola pre ich vzťah v minulosti celkom samozrej-má. Pozitíva ppaarrttnneerrsskkééhhoo mmooddeelluu vzťahu lekára a pacien-ta sú nesporné – a celkom iste lepšie zodpovedajú ľud-skej dôstojnosti oboch zúčastnených. Na druhej strane,táto pomerne nová úroveň spolupráce lekára a pacienta,kedy sa pacient viac podieľa na rozhodovaní o svojejvlastnej diagnostike a liečbe (princíp autonómie), kladiena oboch zúčastnených i väčšie nároky.

Prejavuje sa to i vo zvýraznení požiadavky získať iinnffoorr--mmoovvaannýý ssúúhhllaass pacienta s poskytnutím príslušnej zdravot-nej starostlivosti (či už určitého diagnostického výkonualebo konkrétneho liečebného postupu, vrátane farma-koterapie). Požiadavka čo najplnšej informovanosti pa-cienta (vrátane požiadavky na také sprostredkovanie pot-rebnej informácie, ktoré je pacient schopný vzhľadom nasvoje rozumové schopnosti i aktuálny zdravotný stavpochopiť a na tomto základe sa racionálne rozhodnúť)prináša so sebou opäť aj staro-nový pprroobblléémm pprraavvddyy, resp.pravdovravnosti lekára, najmä pri informovaní pacienta onepriaznivej diagnóze resp. prognóze jeho choroby.

V minulosti sa lekár skôr mohol pri svojom rozhodo-vaní oprieť o uplatnenie tzv. terapeutického privilégia,ktoré v zmysle rešpektovania princípu non-maleficiencie(nikdy neškodiť pacientovi) lekárovi umožňovalo, resp.od lekára vyžadovalo zatajenie pravdy o nepriaznivej dia-gnóze alebo prognóze. Nepriaznivá informácia, ako samyslelo, najmä pri veľmi obmedzených liečebných mož-nostiach medicíny minulých storočí, by mohla pre pa-cienta predstavovať neúnosnú záťaž, ba i riziko poškode-nia, a to najmä pre stratu nádeje v aspoň dočasne priazni-vejší priebeh choroby, ako aj pre zníženú mobilizáciupsychických (prípadne i fyzických) síl pacienta, podmie-ňujúcich azda úspešnejší boj s daným ochorením. Tentoprístup však v súčasnej dobe ustupuje úsiliu o čo najpln-šie a pprraavvddiivvéé iinnffoorrmmoovvaanniiee pacienta o možnostiach aplánovanom priebehu liečby – s cieľom získania a udrža-nia si jeho dôvery (napr. aj pri objavení sa závažnýchnežiaducich účinkov nevyhnutnej liečby s nádejnou pro-gnózou), a tým zlepšenia vyhliadok na celkový úspechposkytnutej zdravotnej starostlivosti.

Platné zákonné predpisy v SR vyžadujú tzv. úplné po-učenie pacienta pred všetkými závažnejšími diagnostic-kými, preventívnymi alebo liečebnými výkonmi. Lekár jevšak v každom prípade povinný voliť vhodný spôsob pou-čenia a jeho rozsah tak, aby boli primerané danému psy-chickému stavu pacienta, prípadne rešpektovať výslovnéprávo pacienta, ak si podrobnú informáciu o svojom zdra-votnom stave nepraje („právo nebyť informovaný“) (tzv.vhodné poučenie pacienta). Získanie informovanéhosúhlasu pacienta je základnou podmienkou aj pre jehoprípadné zaradenie do klinického sledovania v rámci biome-dicínskeho výskumu (vrátane klinického skúšania liečiv).

Pri zdôrazňovaní práv pacienta sa dnes nezriedka za-búda pripomenúť pprráávvoo lleekkáárraa (zdravotníka) za určitýchokolností odmietnuť poskytnutie pacientom vyžadovanej

zdravotnej starostlivosti. Ide najmä o situácie, kedy žiada-ný diagnostický alebo liečebný výkon nie je pre pacientapotrebný, alebo by pre neho predstavoval neprimeranériziko. Lekár má tiež právo odmietnuť výkon, ktorý je v roz-pore s jeho svedomím (výhrada svedomia). To však ne-platí, ak ide o neodkladný lekársky výkon, potrebný na zách-ranu života alebo odvrátenie závažného poškodenia zdravia.

Vzťah pprraaccoovvnnííkkoovv vvoo vveerreejjnnoomm zzddrraavvoottnnííccttvvee k oso-bám, ktorých zdravie (a nezriedka aj ich život a jeho kvali-tu) priamo, či nepriamo ovplyvňujú svojimi rozhodnutia-mi a svojou prácou, nie je zvyčajne priamy, ale sprostred-kovaný (napr. pomocou výnosu, nálezu, rozhodnutia,konkrétneho programu – jeho plánovania, realizácie avyhodnotenia, informačného materiálu apod.). Táto sku-točnosť by mohla niekedy viesť k tzv. neosobnému prístu-pu a rozhodovaniu, ktoré menej berie do úvahy jednotliv-ca, daný konkrétny ľudský osud.

Dilema medzi utilitaristickým kalkulom (viď vyššie),ktorý sa usiluje o maximalizáciu dobra pre čo najväčšípočet osôb, a deontologickým prístupom, zdôrazňujúcimpovinnosť voči každému človeku, bude s pracovníkom voverejnom zdravotníctve neustále. Aj keď azda nikdynebude môcť prijímať tzv. ideálne rozhodnutia, musí uro-biť všetko, čo je v jeho silách, aby si zachoval svoju osob-nú odbornú i morálnu integritu. Niekedy výsledkom jehosnáh bude „iba“ vedomie, že v danej situácii „konal a roz-hodoval sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedo-mia“, a to napriek rôznym tlakom a záujmom, ktorýmmohol byť vystavený.

77.. PPrrooffeessiioonnaalliittaa aa kkoolleeggiiaalliittaaVzťahy medzi zdravotníckymi pracovníkmi z etického

hľadiska upravujú predovšetkým ddeeoonnttoollooggiicckkéé kkóóddeexxyy,ktoré pre jednotlivé profesie vydávajú príslušné profesij-né organizácie (komory) zdravotníckych pracovníkov(príklady v TTaabb.. 22). Príklad princípov etického kódexupre oblasť verejného zdravotníctva, ako boli spracovanéna pôde severoamerickej Public Health Leadership Socie-ty (PHLS) v rokoch 2001/2002 uvádzame v TTaabb.. 44.

Skutočná, správna kolegialita sa prejavuje vo vzájom-nej úcte a odbornej spolupráci. U lekárov, najčastejšie vrámci vyžiadania resp. poskytnutia odborného konzíliaalebo konzultácie. Za neetické sa považujú postupy zame-rané na vlastnú reklamu, preberanie či odlákavanie pa-cientov (alebo klientov) od kolegov, či iné neprípustnékonkurenčné správanie.

Závažnou etickou požiadavkou je kolegiálna ochotaodovzdávať nadobudnuté odborné poznatky a skúsenostimladším kolegom v rámci ich špecializačnej prípravy avýcviku. Na druhej strane by bolo žiaduce, a to práve vdnešnej dobe, viac pestovať úctu lekárov a zdravotníc-kych pracovníkov voči svojim učiteľom (ako to žiadala užHippokratova prísaha), ako aj všestranne dobré, kolegiál-ne vzťahy medzi zdravotníckymi pracovníkmi. Zaiste byto prispelo k obnoveniu spoločenskej úcty a vážnostizdravotníckych povolaní, ktorá je v súčasnosti naďalej nanízkej úrovni.

Falošná kolegialita, ktorá toleruje alebo za každú cenuzakrýva neprofesionálne, neetické správanie kolegu, prí-padne ním zavinený, či tvrdošijne uplatňovaný chybnýpostup, či rozhodnutie, hroziace poškodením zdraviaalebo inými dôsledkami, je neetická a neprípustná. Bolaby v rozpore s povinnosťou zdravotníckeho pracovníkavoči pacientovi – klientovi, jeho povinnosťami voči kole-gom, ba celému ‘zdravotníckemu stavu‘ (dbať na patričnúodbornú úroveň výkonu zdravotníckeho povolania).

88.. EEttiicckkéé kkoommiissiiee vv SSlloovveennsskkeejj rreeppuubblliikkee EEttiicckkéé kkoommiissiiee sú nezávislé, multidisciplinárne skupi-

ny odborníkov a osôb bez medicínskej alebo vedeckej

22 ME&B 16 (1–2) 2009

kvalifikácie (tzv. laikov), ustanovené za účelom riešeniaetických problémov, ktoré vznikajú v medicínskej (ošet-rovateľskej) praxi pri poskytovaní zdravotnej starostli-vosti (komisie pre klinickú bio/etiku) a tiež pri plánovanía realizácii projektov biomedicínskeho výskumu (vrátaneklinického skúšania liečiv a zdravotníckych pomôcok)(etické komisie pre (biomedicínsky) výskum).

Etické komisie sa môžu a majú vyjadrovať z etickéhohľadiska aj k rozhodnutiam a postupom zdravotnej politi-ky na jednotlivých úrovniach jej tvorby, realizácie a riade-nia (inštitúcia, región, štát).

Podľa v súčasnosti platnej legislatívy (zákon č.576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti) existujú v SRtieto etické komisie:

a) EEttiicckkáá kkoommiissiiaa Ministerstva zdravotníctva SR (pred-tým „Centrálna etická komisia“, ustanovená v roku 1990;od počiatku i v súčasnosti má postavenie a plní úlohy tzv.„národnej etickej komisie“). Medzi jej hlavné úlohy patrí:poskytovanie konzultácií ministerstvu, ako aj inýmústredným štátnym orgánom vo veciach biomedicínskejetiky, vypracovávanie zásadných stanovísk k bioetickýmproblémom celospoločenského dosahu, pripomienkova-nie legislatívnych návrhov a vybraných koncepčných tex-tov zdravotnej politiky, konzultačná činnosť a metodickévedenie práce miestnych a regionálnych etických komi-sií, medzinárodná spolupráca a reprezentácia SR v pro-blematike biomedicínskej etiky v príslušných európ-skych alebo globálnych grémiách a i.

b) RReeggiioonnáállnnee eettiicckkéé kkoommiissiiee, zriadené na úrovni vyš-ších územných celkov (VÚC). Ich úlohou je riešeniezávažnejších etických problémov vznikajúcich pri posky-tovaní zdravotnej starostlivosti a odborno-metodickéusmerňovanie práce miestnych etických komisií naúzemí VÚC. V oblasti biomedicínskeho výskumu semspadá predovšetkým posudzovanie výskumných projek-tov a klinického skúšania realizovaného v zariadeniachambulantnej starostlivosti na území VÚC, ako aj projek-tov multicentrického biomedicínskeho výskumu (a kli-nického skúšania).

c) MMiieessttnnee eettiicckkéé kkoommiissiiee zriaďujú riaditelia zdravot-níckych zariadení na riešenie etických problémov vzni-kajúcich pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a naposudzovanie etickej (a vedeckej) prijateľnosti výskum-ných projektov a klinického skúšania realizovaného vdanom zdravotníckom zariadení (a následné monitorova-nie priebehu schválených výskumných projektov, či kli-nického skúšania). Hlavným poslaním etických komisiípre biomedicínsky výskum je ochrana dôstojnosti, integ-rity, práv a oprávnených záujmov osôb, ktoré sa danéhoprojektu, či klinického skúšania zúčastňujú (či už pacien-tov alebo zdravých dobrovoľníkov). Tieto komisie dohlia-dajú aj na rešpektovanie etických princípov uplatňujú-cich sa pri príprave a realizácii, ba i pri vyhodnocovaní apublikovaní výsledkov výskumu (vrátane prevencie ne-etického správania – napr. vzniku vedeckého podvodu, adodržiavania princípov Správnej vedeckej praxe).

Požiadavky na etické komisie, ktoré posudzujú proto-koly klinického skúšania liečiv podľa zásad Správnej kli-nickej praxe, upravujú aj príslušné ustanovenia zákona č.140/1998 Z. z. o liekoch – a na ne nadväzujúce predpisy(napr. vyhláška č. 239/2004 Z. z. o požiadavkách na kli-nické skúšanie a správnu klinickú prax).

Pracovník vo verejnom zdravotníctve sa s problemati-kou etických komisií môže stretnúť v rôznych prípadoch– napr. ako člen etickej komisie môže sa priamo podieľaťna jej činnosti; ako riadiaci pracovník zdravotníckehozariadenia, prípadne riadiaci pracovník na vyšších/inýchčlánkoch riadenia sa môže obrátiť na etickú komisiu sožiadosťou o stanovisko ku konkrétnemu problému zdra-votnej politiky, prípadne o pomoc pri riešení konkrétne-ho prípadu so zložitou etickou medicínskou problemati-kou, alebo pri ťažkostiach v komunikácii a pri rozporoch

v názoroch na etické aspekty problému medzi jednotlivý-mi zúčastnenými stranami; ako zodpovedný riešiteľ môžeetickej komisii prezentovať svoj výskumný projekt; akozodpovedný skúšajúci – expert môže sa zúčastniť prezen-tácie protokolu klinického skúšania pred etickou komi-siou svojho zdravotníckeho zariadenia, a i.

99.. EEttiikkaa vvýýsskkuummuu vvoo vveerreejjnnoomm zzddrraavvoottnnííccttvveeBBiioommeeddiiccíínnsskkyy vvýýsskkuumm možno charakterizovať ako

vysoko odbornú a cieľavedomú činnosť zameranú na zís-kanie nových biologických a medicínskych poznatkov, scieľom ich využitia na ochranu, prinavrátenie, prípadnezlepšenie zdravia človeka (ako jednotlivca i ako členaurčitej populačnej skupiny). Vykonávanie biomedicín-skeho výskumu je zásadnou podmienkou pokroku vmedicíne a má v konečnom dôsledku umožniť zlepšeniea zefektívnenie zdravotnej starostlivosti.

Okrem etických princípov platných pre oblasť výsku-mu vo všeobecnosti (etika výskumu, etika výskumnéhopracovníka), platia pre biomedicínsky výskum aj ďalšiezávažné etické požiadavky, ktoré súvisia s ochranoudôstojnosti, života, zdravia, integrity, práv a oprávnenýchzáujmov ľudských osôb (subjektov výskumu), ktoré sadaného výskumu zúčastňujú. Keďže pred uskutočnenímdaného výskumu vopred nepoznáme všetky okolnosti aovplyvňujúce faktory daného skúmaného javu (napr.všetky vlastnosti nového liečiva) (tzv. princípneurčitosti), je každá účasť vo výskume spojená s určitoumierou rriizziikkaa. Zásadnou etickou požiadavkou je, abymiera tohto rizika, ako aj miera záťaže a podstupovanéhonepohodlia, bola pre subjekt výskumu prijateľná (zvyčaj-ne „minimálna“).

Okrem toho je pred zaradením subjektu do danéhovýskumného sledovania nevyhnutné získať od neho slo-bodný a plne kvalifikovaný iinnffoorrmmoovvaannýý ssúúhhllaass. U osôb,ktoré nie sú schopné takýto súhlas poskytnúť (napr. deti,maloleté osoby, osoby so zníženou alebo chýbajúcouspôsobilosťou na právne úkony, osoby v závislom posta-vení, osoby zbavené slobody a pod.), je účasť na výskumemožná len za prísne definovaných dodatočných podmie-nok, ktoré ďalej zvyšujú mieru ich ochrany pred možnýmzneužitím alebo poškodením ich oprávnených záujmov.

VVýýsskkuumm vvoo vveerreejjnnoomm zzddrraavvoottnnííccttvvee je špeciálnym prí-padom biomedicínskeho výskumu. Je potrebné ho odlíšiťod iných činností vykonávaných v rámci odboru verejné-ho zdravotníctva, čo niekedy nie je ľahké (podrobnejšiepozri napr. v publikácii Hodge J.G., 2006/7). Okrem etic-kých noriem platných pre biomedicínsky výskum vo vše-obecnosti, uplatňujú sa pri zvažovaní etickej akceptovateľ-nosti výskumných projektov v oblasti verejného zdravot-níctva aj etické princípy, ktoré vyjadrujú rešpektovaniedôstojnosti, zdravia, integrity, identity a oprávnenýchzáujmov dotknutých skupín obyvateľstva (niekedypomerne početných, inokedy etnicky, rasovo alebo ináčdeterminovaných). Etickú analýzu v týchto prípadoch jenezriedka potrebné rozšíriť aj na zvažovanie dôsledkovdaného výskumu pre budúce generácie. Okrem zabráne-nia fyzického alebo iného poškodenia (minimalizáciarizika – uplatnenie princípu opatrnosti (angl. precautio-nary principle)), závažnými bývajú otázky o možnýchsociálnych dopadoch výsledkov výskumu (napr. nebezpe-čenstvo stigmatizácie, marginalizácie alebo diskriminácieurčitých osôb alebo skupín obyvateľstva).

Neblahé skúsenosti ľudstva s hrubým porušovanímetiky pri realizácii biomedicínskeho „výskumu“, a tozvlášť počas II. svetovej vojny, viedli k vypracovaniu me-dzinárodných eettiicckkýýcchh kkóóddeexxoovv pre túto oblasť. Jednýmz prvých „povojnových“ textov bol Norimberský kódex(1947). Vypracovali ho pri príležitosti procesu s nacistic-kými vojnovými zločincami, ktorých odsúdili za „zločinyproti ľudskosti“.

23ME&B 16 (1–2) 2009

V súčasnosti najvýznamnejším, medzinárodne rešpek-tovaným kódexom etiky biomedicínskeho výskumu jeHHeellssiinnsskkáá ddeekkllaarráácciiaa Svetovej asociácie lekárov (WMA),prijatá v roku 1964 v Helsinkách a odvtedy opakovanedopĺňaná a revidovaná (posledne v Soule v roku 2008).Názov deklarácie dobre vyjadruje jej obsah – “Etickésmernice pre lekárov vykonávajúcich biomedicínskyvýskum”. Z celého radu ďalších etických kódexov preoblasť biomedicínskeho výskumu spomeňme ešte aspoň“Etické smernice pre vykonávanie biomedicínskehovýskumu s účasťou ľudských subjektov”, ktoré v roku1982 za širokej medzinárodnej účasti a po rozsiahlej dis-kusii vypracovala Medzinárodná asociácia organizáciímedicínskeho výskumu (CIOMS). Dosiaľ posledná revíziatýchto pomerne podrobných etických smerníc, ktoráopäť odráža výsledky širokej medzinárodnej diskusie, je zroku 2002. Pre oblasť epidemiologických výskumov táistá organizácia vypracovala „Medzinárodné smernicepre etické hodnotenie epidemiologických štúdií“ (1991).

Právne podmienky pre vykonávanie biomedicínskehovýskumu, ktoré – ako sme už uviedli, do istej miery odrá-žajú prevládajúce etické postoje spoločnosti k danej pro-blematike, upravujú príslušné zákonné predpisy. V SR idenajmä o ustanovenia zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravot-nej starostlivosti (najmä § 5, 6, 26 – 34) a nadväzujúcevykonávacie predpisy. Oblasť klinického skúšania liečivupravujú aj príslušné ustanovenia zákona č. 140/1998 Z.z. o lieku (najmä §15 – 18a).

1100.. EEttiikkaa aa eekkoonnoommiikkaa zzddrraavvoottnneejj ssttaarroossttlliivvoossttii

Rastúce požiadavky na disponibilné zdroje pre posky-tovanie zdravotnej starostlivosti a ich objektívne obme-dzený mobilizovateľný objem priniesli v priebehu druhejpolovice 20. storočia nové etické problémy súvisiace sprideľovaním finančných a iných prostriedkov pre zdra-votnú starostlivosť – a to tak na úrovni celého zdravotníc-keho systému (alebo zdravotníckeho zariadenia): eticképroblémy mmaakkrrooaallookkáácciiee prostriedkov, ako aj pri zohľad-ňovaní ekonomického hľadiska pri rozhodovaní o ordi-novaní diagnostického alebo liečebného postupu u kon-krétneho pacienta: problém mmiikkrrooaallookkáácciiee.

I keď lekári a zdravotnícki pracovníci neraz pouka-zujú na to, že úroveň makroalokačných rozhodnutí jemimo rámca ich eettiicckkeejj zzooddppoovveeddnnoossttii („tá je skôr vrukách politikov: vlády a parlamentu“) – a zároveň tvrdia,že rozhodnutia o mikroalokácii by v dennej praxi vlastnenikdy nemali prichádzať do úvahy (t.j. že pacient by malvždy, za každých okolností dostať to, čo mu podľa čistomedicínskych kritérií patrí, resp. mal by dostať to najlep-šie – „podľa súčasných poznatkov vedy“), je spomenutáetická problematika dennou realitou. Ak si v tejto situáciizdravotnícky pracovník chce pri výkone svojho povola-nia zachovať mmoorráállnnuu ((eettiicckkúú)) iinntteeggrriittuu, vrátane nenaru-šenej, spravodlivej lojality voči svojim pacientom - klien-tom, musí sa s týmito problémami aktívne zaoberať a pri-meraným spôsobom sa s nimi vo svojej praxi vyrovnať, čikaždodenne znova vyrovnávať.

Určitou pomocou v tomto úsilí je stanovenie resp.vypracovanie ššttaannddaarrddnnýýcchh ppoossttuuppoovv, ktoré majú napo-môcť pri rozhodovaní o konkrétnom postupe v danomprípade (a tiež u jednotlivého pacienta – klienta). Súveľmi dôležité aj pri dosahovaní, audite, či kontrole(inšpekcii) náležitej kvality poskytovanej zdravotnej sta-rostlivosti. Ich praktickým vyjadrením, ktoré v lepšomprípade je aj vyjadrením širšieho odborného a „spoločen-ského“ konsenzu (keď sa na ich vypracovaní podieľajúvšetky zainteresované strany – napr. odborná spoločnosť,zdravotné poisťovne, ministerstvo alebo príslušný úrad),sú tzv. odporúčané diagnostické a liečebné postupy(angl. guidelines).

Príkladom takejto iniciatívy v oblasti racionálnej far-makoterapie sú v SR už od roku 1997 Metodické listyracionálnej farmakoterapie. Sú pripravované vopredurčeným postupom za účasti odbornej verejnosti, repre-zentovanej príslušnou odbornou spoločnosťou Sloven-skej lekárskej spoločnosti (je garantom odbornosti predanú oblasť medicínskeho poznania – daný medicínskyodbor), ďalej za účasti predstaviteľov Ministerstva zdra-votníctva (najmä odbor liekovej politiky) a zdravotnýchpoisťovní. Výsledný produkt predstavuje konsenznýmateriál, ktorý, aj keď nemá priamu právnu záväznosť,predsa všeobecnou akceptáciou zo strany odbornej verej-nosti – poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj zostrany zdravotných poisťovní – platiteľov zdravotnej sta-rostlivosti, a s podporou zdravotníckych riadiacich zložiek(Ministerstvo zdravotníctva, Úrad pre dohľad nad zdra-votnou starostlivosťou – ÚDZS) významným spôsobomurčuje rozsah a kvalitu racionálnej farmakoterapie v kon-krétnej oblasti.

Uvedené etické aspekty sú ešte vypuklejšie pri zabez-pečení zdravotnej starostlivosti o osoby z tzv. zzrraanniitteeľľ--nnýýcchh sskkuuppíínn obyvateľstva. Najčastejšie ide o osoby sociál-ne alebo ekonomicky znevýhodnené alebo ohrozené(napr. azylanti, bezdomovci, nezamestnaní, príslušníciniektorých etnických skupín, zanedbaní, osamelo žijúcistarší ľudia).

Závažné etické otázky vznikajú aj ohľadom zabezpeče-nia zdravotnej starostlivosti o osoby, ktoré si svojím rizi-kovým správaním alebo nezdravým životným štýlom pria-mo alebo nepriamo ppoošškkooddzzuujjúú ssvvoojjee zzddrraavviiee (napr. faj-čiari, používatelia omamných drog, alkoholici, sexuálnepromiskuitné osoby; ľudia obézni, odmietajúci fyzickýpohyb, nedodržiavajúci zásady správnej životosprávy,stravovania; pacienti nedodržiavajúci liečebný režim adiétu, neužívajúci odporúčané lieky apod.). Ide o jeden znajzávažnejších problémov etiky verejného zdravotníc-tva. Použitie prostriedkov a zdravotníckych kapacítzabezpečovaných z objektívne obmedzených verejnýchzdrojov (z tzv. „solidárneho balíka zdravotníckych slu-žieb“) je v týchto prípadoch z etického hľadiska pomerneťažko zdôvodniteľné. Odporuje napríklad etickému prin-cípu spravodlivosti. Jednou z línií etickej argumentácie jepoukázanie na zdravotné a sociálne škody, ktoré by predanú spoločnosť vyplývali z nečinnosti (t.j. neposkytnutiapomoci, neriešenia daného individuálneho, resp. verejno– zdravotníckeho problému). Inou líniou argumentácieje pripomenutie neodňateľnej ľudskej dôstojnosti každé-ho človeka – i človeka prijímajúceho chybné rozhodnutiavo svojom živote a človeka podstupujúceho rizikovékonanie a správanie. Podrobnejšia analýza problému pre-sahuje rámec tohto textu.

1111.. NNiieekkttoorréé aakkttuuáállnnee bbiiooeettiicckkéé pprroobblléémmyy V súčasnej medicíne a zdravotníctve sú naďalej prí-

tomné „vveeččnnéé mmoorráállnnee (etické) oottáázzkkyy“, s ktorými zápasiligenerácie lekárov a „zdravotníkov“ v priebehu minulýchstáročí, či tisícročí. Ide najmä o také problémy v prácilekára (zdravotníka), ako sú vzťah lekára/zdravotníka apacienta/klienta, problém pravdy a dôvery v ich vzájom-nej komunikácii, otázka dôveryhodnosti lekára/ zdravot-níka (napr. dodržanie mlčanlivosti), primárna zodpoved-nosť a lojalita lekára/ zdravotníka voči pacientovi, výkonzdravotníckeho povolania lege artis, kolegiálne vzťahymedzi zdravotníkmi, vzťah medzi učiteľom a žiakom privýchove a výcviku nových generácií zdravotníckych pra-covníkov, rozvíjanie odbornej úrovne zdravotníckehopovolania a napomáhanie pokroku medicíny, vrátaneochrany pred zneužitím ľudskej dôvery pôsobenímnekvalifikovaných osôb, citlivosť zdravotníka/lekára nazdravotno-sociálne problémy svojho okolia a doby (ocho-ta a otvorenosť voči všetkým, ktorí potrebujú pomoc, bez

cie diagnostických a liečebných postupov, ich náležitejekonomickej analýzy (oblasť ekonomiky zdravotníctva afarmako-ekonomiky), spojená s vypracovaním a imple-mentáciou odborných odporúčaní (angl. guidelines) nanárodnej, prípadne na medzinárodnej úrovni (viď vyššie).

Zároveň s postupujúcou technizáciou celej medicínya zdravotníctva, s rastúcimi diagnostickými i liečebnýmimožnosťami, intenzívnou „computerizáciou“ a hroziacoudehumanizáciou a depersonalizáciou, zdravotnícky pra-covník nesmie stratiť zo zreteľa samotného ppaacciieennttaa, jehoindividualitu, dôstojnosť, oprávnené záujmy; rešpekt vočiprávam, identite, integrite a skutočnému dobru „celéhočloveka“, ktorý sa zveril do jeho starostlivosti. Tieto etic-ké aspekty je potrebné rešpektovať aj pri tvorbe, uskutoč-ňovaní a riadení verejných zdravotníckych programov ainých aktivít na poli verejného zdravotníctva.

Iným etickým problémom je objektívne narastajúcapotreba starostlivosti o vekove ssttaarrššíícchh ppaacciieennttoovv, prí-padne o pacientov s cchhrroonniicckkýýmmii,, nneevvyylliieeččiitteeľľnnýýmmii (aleneraz pomerne dobre liečiteľnými), alebo mmaallííggnnyymmiicchhoorroobbaammii (niekedy dokonca neprípustne označovanýchako „neperspektívni pacienti“). V mnohých z týchto prí-padov dnešná medicína a zdravotníctvo nemôže poskyt-núť vyliečenie (angl. cure), vždy sa však musí usilovať oposkytnutie primeranej odbornej starostlivosti (angl.care). Nikdy nesmie u pacienta rezignovať, alebo ho vjeho (zhoršujúcej sa) chorobe opustiť. Patričné zvládnu-tie symptomatickej, prípadne paliatívnej liečby nielen„pridáva život k rokom“ dlhodobo chorého pacienta, aleje aj zásadnou etickou požiadavkou. To zvláštnym spôso-bom platí aj u početných pacientov s tzv. funkčnýmiporuchami (nezriedka spojenými s nie príliš „sympatic-kou“ psychopatologickou symptomatológiou a správa-ním – napr. klinický obraz somatizovanej neurózy), ktoríneraz kladú veľké nároky na trpezlivosť, čas i etickú„výbavu“ zdravotníkov. Tieto skutočnosti a potreby jenevyhnutné zvážiť aj pri tvorbe a uskutočňovaní prísluš-nej zdravotnej politiky, resp. „politík“.

Zdravotnícky pracovník sa dnes, azda častejšie nežkedysi, stretáva aj s etickými otázkami, ktoré prichádzajúna kkoonnccii ľľuuddsskkééhhoo žžiivvoottaa.. V mnohých prípadoch sympto-matickej alebo paliatívnej liečby, prípadne lege artis sta-rostlivosti o „terminálneho“, či umierajúceho pacienta(vrátane ošetrovateľskej starostlivosti), je už jedinýmdôvodom na poskytovanie takejto starostlivosti „iba“ jejetické oprávnenie (dnes nezriedka čeliace argumentáciio ekonomickej nevýhodnosti, či dokonca neúnosnostipotrebnej starostlivosti pre spoločnosť, prípadne niekto-ré jej záujmové skupiny...).

Odmietanie i tzv. dobrovoľnej eeuuttaannáázziiee [1] (úmysel-né usmrtenie pacienta lekárom na žiadosť ‘mentálnekompetentného‘ pacienta) a lekárskej pomoci pri samo-vražde [2] neznamená rozhodnutie o aplikácii alebopokračovaní tzv. úúppoorrnneejj lliieeččbbyy („liečebného“ postupu,ktorý pacientovi neprináša nijaký prospech, ale skôrpredlžuje proces umierania, ktorý sa už začal, alebo zvy-šuje, či predlžuje utrpenie pacienta, prípadne mu spôso-buje neprimeranú fyzickú alebo psychickú záťaž alebozmrzačenie), ktorá sa i dnes, podobne ako za Hippokrato-vých čias, považuje za neetickú (za „zlú medicínu“). Nao-pak, aj dnešný lekár alebo iný zdravotnícky pracovníkmusí byť schopný akceptovať sskkuuttooččnnoossťť ssmmrrttii (svojejvlastnej, i smrti svojho pacienta) – a to skôr ako zavŕšeniaa prirodzenej súčasti ľudského života, než ako iba nezmy-selnej „prehry“ medicíny, danej dnes dostupnou úrovňoumedicínskeho poznania a technologických možností.Mravná integrita zdravotníckeho pracovníka i formátjeho osobnosti sa prejavujú v schopnosti a ochote spre-vádzať pacienta (a nezriedka aj jeho príbuzných, či zná-mych) na tomto neľahkom, ale zákonite prichádzajúcomúseku životnej cesty.

ÚÚccttaa kk zzoossnnuulléémmuu pacientovi má „ísť až za hrob“. Pre-

24 ME&B 16 (1–2) 2009

ohľadu na ich majetok, spoločenské postavenie, rasu, ná-boženstvo, atď.), postoj zdravotníka/lekára k rešpektovaniua ochrane ľudského života od jeho počatia po prirodzenúsmrť, problém sprevádzania a odbornej starostlivosti oťažko, či nevyliečiteľne chorého a zomierajúceho pacienta,tíšenie bolesti a zmierňovanie utrpenia chorých vhodnousymptomatickou alebo paliatívnou liečbou a podobne.

Neobyčajný pokrok modernej medicíny a zdravotníc-tva však v našej dobe prináša i mnohé nnoovvéé eettiicckkéé pprroobblléé--mmyy, ktoré súvisia s dosiaľ netušenými možnosťami no-vých diagnostických a liečebných metód (a ich rizikami),bezprecedentným prínosom nových prístrojov, biotech-nológií a nanotechnológií, bunkovej a molekulárnej bio-lógie a genetiky; významnou komercializáciou súčasnejmedicíny a zdravotníctva s dosiahnutím „ekonomickéhostropu“ pre zabezpečenie dostupnosti neustále vyvíja-ných a ponúkaných diagnostických a liečebných možnos-tí; ako aj s prehlbujúcim sa morálnym (etickým) pluraliz-mom (post)modernej spoločnosti a chýbaním spoločné-ho antropologického a morálneho základu pre uspokoji-vé riešenie týchto problémov.

Pracovník vo verejnom zdravotníctve sa zvyčajne pria-mo nestretáva s typickými etickými problémami nahro-madenými nnaa zzaaččiiaattkkuu ľľuuddsskkééhhoo žžiivvoottaa (napr. problémmorálneho statusu ľudského zárodku a plodu; asistovanáreprodukcia človeka; génové manipulácie; selekcia ľud-ských zárodkov a plodov; starostlivosť o predčasne naro-deného, prípadne o ťažko poškodeného novorodenca; ai.). Už v súčasnosti sa však stretáva s niektorými etickýmiproblémami z oblasti klinickej genetiky (napr. problémgenetickej predispozície alebo determinovanosti niekto-rých závažných chorôb, ich skríningu, depistáže, prípad-ne problém starostlivosti o osoby s vysokým, genetickypodmieneným rizikom – a súvisiace problémy informo-vaného súhlasu, informovania „tretích osôb“ (napr. po-krvných príbuzných alebo uvažovaného manželskéhopartnera pacienta, či ‘nositeľa danej genetickej črty‘); reš-pektovanie „práva pacienta nebyť informovaný“ a i.). Sočakávaným príchodom nových možností génovej alebobunkovej liečby a ich uplatnením sa bude početnosť izávažnosť etických problémov z tohto okruhu naďalejzvyšovať (napr. problém bezpečnosti a dostupnosti géno-vej liečby, využitie somatických kmeňových buniek; otáz-ka zákazu, či povolenia použitia kmeňových buniek z ľud-ských embryí, spojeného s problémom nenávratnej deš-trukcie živého ľudského zárodku, či s riadeným počatímčloveka – vytvorením ľudského embrya na „terapeutické“ ale-bo výskumné účely, alebo dokonca s (tzv. „terapeutickým“)klonovaním človeka). Uvedené problémy totiž budú v čo-raz väčšej miere nielen predmetom nových, čoraz kom-plikovanejších legislatívnych úprav, ale – v ich rámci – ajpredmetom opatrení a postupov zdravotnej politiky najednotlivých úrovniach jej tvorby, realizácie a riadenia.

Pestrá paleta etických problémov súvisí so zabezpeče-ním zdravotnej starostlivosti, vrátane programov verejné-ho zdravotníctva v celom pprriieebbeehhuu ľľuuddsskkééhhoo žžiivvoottaa. Vnašich podmienkach napr. narastá problém zabezpeče-nia primeranej, vedecky zdôvodnenej – a súčasne i eko-nomicky dostupnej prevencie, diagnostiky, liečby a reha-bilitácie zoči-voči narastajúcim tlakom na „ekonomizá-ciu“ medicíny a celej zdravotnej starostlivosti.

Pri objektívne obmedzených zdrojoch, ktoré možno vdanej spoločnosti prideliť na zdravotnú starostlivosť (úro-veň makroalokácie), je snaha o zznníížžeenniiee nnáákkllaaddoovv nazdravotnú starostlivosť a o ich čo najefektívnejšie využi-tie legitímna – a eticky plne oprávnená. Opúšťanie vedec-ky nezdôvodnených, zastaraných, či neúčinných liečeb-ných postupov môže uvoľniť zdroje na zabezpečenieefektívnejšej a bezpečnejšej liečby v duchu požiadaviekmmeeddiiccíínnyy zzaalloožžeenneejj nnaa ddôôkkaazzoocchh (angl. Evidence-basedMedicine – EBM). V tomto smere má zásadný význam avysokú etickú hodnotu aj otázka štandardizácie a inová-

25ME&B 16 (1–2) 2009

javuje sa napr. aj v ochrane dôverných informácií o pa-cientovi, získaných počas jeho života a choroby; rešpekto-vaním jeho za života prejavenej vôle o nakladaní s jehotelom (napr. vyjadrený nesúhlas s darovaním orgánov atkanív; nesúhlas s pitvou); ako aj primeranou úctou vočimŕtvemu ľudskému telu, „ktorého pokoj nesmie byť ruše-ný bez závažnej príčiny“ (napr. medicínske dôvody pato-logicko – anatomickej pitvy).

1122.. EEttiicckkýý kkóóddeexx vveerreejjnnééhhoo zzddrraavvoottnnííccttvvaaNa záver týchto úvah o aktuálnych etických problé-

moch súčasnej medicíny a zdravotníctva a ich dopadu naoblasť moderného verejného zdravotníctva a zdravotnej izdravotníckej politiky uvedieme, ako príklad takéhotouvažovania uskutočneného priamo v prostredí verejnéhozdravotníctva, návrh medzinárodného etického kódexu,ktorý vznikol v roku 2001 na pôde organizácií verejnéhozdravotníctva so sídlom v USA (Public Health LeadershipSociety (PHLS) a American Public Health Association(APHA)). Tvorcovia kódexu, podľa ich vlastného vyjadre-nia, ho pripravili ako otvorený materiál a ponúkli naverejnú diskusiu a pripomienkovanie na najbližšie rokyaž desaťročia. Preklad hlavných princípov uvedenéhokódexu uvádzame v TTaabb.. 44 na str. 21.

ZZáávveerroommMyšlienka, že etické problémy, vynárajúce sa na širo-

kom poli súčasného verejného zdravotníctva, si vyžadujúkontinuálnu pozornosť a odbornú etickú, ale predovšet-kým osobnú morálnu reflexiu (uvažovanie) by mohla byťinšpirujúcim uzavretím tohto stručného prehľadu.

PPoozznnáámmkkyy

[1] Okrem tzv. ddoobbrroovvooľľnneejj eutanázie, ako ju definu-jeme v texte, rozoznávame aj tzv. nneeddoobbrroovvooľľnnúú eutaná-ziu – vykoná sa bez žiadosti pacienta, a tzv. nnáássiillnnúú euta-náziu – vykoná sa napriek vyjadrenej vôli pacienta. Údajeklasickej Remelinckovej správy o eutanázii v Holandsku zroku 1991 dokumentujú výskyt všetkých spomínanýchtypov eutanázie, pričom dobrovoľný typ (podľa uvedenejprísnejšej definície) predstavoval 2300 a nedobrovoľnýniečo viac než 1000 pacientov ročne z celkového počtucca 118.000 všetkých úmrtí v Holandsku v danom roku.Násilný typ je zriedkavý (odhad niekoľko desiatok pa-cientov ročne). Počet prípadov lekárom asistovanej samo-vraždy bol 400. Ak sa však berie do úvahy širšia definícia– „úmyselného ukončenia alebo nezačatia život zachra-ňujúcej liečby, či už na žiadosť alebo bez žiadosti pacien-ta, vrátane podania letálnej dávky morfia s úmyslom, ale-bo „čiastočným úmyslom“ ukončiť život pacienta“, dosa-huje počet pacientov, ktorí v Holandsku umreli v roku1991 za uvedených okolností až 23.350 (až 20%) zomre-lých osôb. Zisťovanie sa opakovalo v roku 1995 a 2001,pričom získané údaje boli podobné, resp. vyššie (v po-drobnostiach odkazujeme na príslušnú odbornú literatúru).

Často uvádzané rozlišovanie medzi tzv. aktívnou euta-náziou (smrť pacienta je výsledkom konkrétneho činulekára – napr. podanie smrtiaceho lieku) a pasívnou euta-náziou (smrť pacienta je výsledkom úmyselného nepo-skytnutia život zachraňujúcej starostlivosti alebo nevyko-nania život zachraňujúceho výkonu) a pasívnou eutaná-ziou sa v odborných diskusiách dnes už zväčša opúšťa, ato najmä vzhľadom ich pojmovú nevymedzenosť (t.j. zetického (i právneho) hľadiska ide v podstate o to isté). Voboch prípadoch je totiž smrť pacienta dôsledkom slo-bodného a úmyselného rozhodnutia lekára – a nie, ako vprípade nezačatia alebo upustenia od úpornej liečby,dôsledkom „prirodzeného priebehu choroby“, ktorýlekár (i pacient) v danom prípade akceptuje ako nevy-hnutný.

[2] Deontologický kódex zdravotníckeho pracovníka(Príloha č. 4 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starost-livosti) v časti Zdravotnícky pracovník a výkon jeho po-volania ods. (5) uvádza: “Eutanázia a lekárom asistovanásamovražda sa nepripúšťa.” Podobné bolo aj znenie prí-slušného ustanovenia pôvodného Deontologického kó-dexu Slovenskej lekárskej komory.

OOttáázzkkyy nnaa uuvvaažžoovvaanniiee

11.. Aké morálne vlastnosti by mal mať pracovník voverejnom zdravotníctve?

22.. Ako by ste riešili konflikt medzi zdravotným záuj-mom jednotlivca (napr. poskytnutie – úhrada náročnej,život zachraňujúcej operácie srdca u mladého človeka) azdravotným záujmom spoločnosti (napr. zakúpenie očko-vacej látky proti „vtáčej chrípke“ v rovnakej hodnote – t.j.napríklad na zaočkovanie cca 500 osôb)?

TTaabb.. 44 Etický kódex verejného zdravotníctva

PPrriinnccííppyy eettiikkyy vveerreejjnnééhhoo zzddrraavvoottnnííccttvvaa1

1. Verejné zdravotníctvo sa musí zaoberať predovšet-kým základnými príčinami chorôb a podmienkami pre zdravie, pričom sa má usilovať o prevenciu nega-tívnych vplyvov na zdravie.

2. Verejné zdravotníctvo má dosahovať zdravie spoloč-nosti spôsobom, ktorý rešpektuje práva jednotlivých členov tejto spoločnosti.

3. Opatrenia, programy a priority verejného zdravot-níctva sa majú vytvárať a hodnotiť spôsobom, ktorý umožňuje účasť členov danej spoločnosti.

4. Verejné zdravotníctvo sa má zasadzovať a pracovať na tom, aby sa mohli uplatniť aj znevýhodnení čle-novia spoločnosti, usilujúc sa zabezpečiť, aby zák-ladné zdroje a podmienky potrebné pre zdravie bo-li dostupné pre všetkých.

5. Verejné zdravotníctvo má vyhľadávať informácie potrebné na implementáciu efektívnych opatrení a programov, ktoré chránia a posilňujú zdravie.

6. Inštitúcie verejného zdravotníctva majú poskytovať spoločenstvám informácie, ktoré získali a ktoré sú potrebné na rozhodovanie o daných opatreniach a programoch a majú získať súhlas toho-ktorého spo-ločenstva na ich implementáciu.

7. Inštitúcie verejného zdravotníctva musia konať bez zbytočného odkladu podľa informácií, ktoré získali, a na základe prostriedkov a mandátu, ktoré dostali zo strany verejnosti.

8. Programy a opatrenia verejného zdravotníctva majú zahŕňať takú škálu rôznych prístupov, ktorá antici-puje a rešpektuje odlišné hodnoty, presvedčenia a kultúry prítomné v danej spoločnosti.

9. Programy a opatrenia verejného zdravotníctva sa majú implementovať spôsobom, ktorý čo najviac podporuje fyzické a sociálne prostredie.

10. Inštitúcie verejného zdravotníctva musia chrániť dôvernosť informácií, ktorých zverejnenie by moh-lo poškodiť jednotlivca alebo spoločenstvo. Výnim-ky musia byť odôvodnené na základe vysokej miery pravdepodobnosti závažného poškodenia jednotliv-ca alebo druhých.

11. Inštitúcie verejného zdravotníctva musia zabezpečiť profesionálnu kompetenciu svojich zamestnancov.

12. Inštitúcie verejného zdravotníctva a ich zamestnan-ci majú vstupovať do spolupráce s inými odborník-mi a inštitúciami spôsobom, ktorý buduje dôveru ve-rejnosti a efektívnosť danej inštitúcie.

1Podľa anglického originálu – Public Health Leadership Socie-ty (PHLS): Principles of the Ethical Practice of Public Health.(2002). Preklad autor.

26 ME&B 16 (1–2) 2009

33.. Zmenilo by sa Vaše rozhodnutie a argumentácia vpredchádzajúcom prípade, pokiaľ by ste sa rozhodovali vsituácii postupujúcej epidémie „vtáčej chrípky“ s vyso-kou smrtnosťou? Pokiaľ by potenciálne operovaný bolVáš príbuzný (rodič, dieťa)? Priateľ/ka?

44.. Váš výskum by pomocou anonymného vyšetreniavzoriek krvi odhalil výrazne zvýšený výskyt infekcie HIVmedzi obyvateľmi jednej obce v blízkom okolí Bratislavy.Temer každý druhý obyvateľ je infikovaný, pravdepo-dobný prenos nákazy bol pri hromadnom očkovaní oby-vateľov pred cca 10 rokmi. Zatiaľ u nikoho sa neobjavilAIDS. Aké etické problémy vyplývajú z tejto informácie?Ako by ste s touto informáciou naložili? Koho a ako byste informovali?

55.. Na obežnú dráhu okolo Zeme sa vrátila medziplane-tárna kozmická loď. Počas letu sa medzi členmi posádky(87 osôb) zistila doposiaľ neznáma, pravdepodobne infe-kčná choroba s ťažkým a progresívnym priebehom.Diagnostika ani liečba nie je známa. Desať členov posád-ky už zomrelo, u pätnástich sa prejavujú rôzne príznakychoroby. Ostatní členovia posádky sú zatiaľ bez prízna-kov infekcie. Kvôli technickej poruche zariadení naudržiavanie umelej atmosféry musí loď najneskôr do 64hodín pristáť, inak všetci na palube zahynú. Riaditeľ ves-mírnej agentúry má rozhodnúť o povolení pristávaciehomanévru. Aké etické otázky mu táto situácia kladie? Akéetické otázky kladie kapitánovi kozmickej lode?

JJ.. GGllaassaa:: SSttrruuččnnýý pprreehhľľaadd bbiioommeeddiiccíínnsskkeejj eettiikkyy pprree pprraa--ccoovvnnííkkoovv vvoo vveerreejjnnoomm zzddrraavvoottnnííccttvvee.. [[OOvveerrvviieeww ooff BBiioo--mmeeddiiccaall EEtthhiiccss ffoorr PPuubblliicc HHeeaalltthh PPrrooffeessssiioonnaallss..]] MMeedd..EEttiikkaa BBiiooeett..,, 1166,, 22000099,, NNoo.. 11--22,, 1177 –– 2277.

AAbbssttrraakktt

V stručnom prehľade biomedicínskej etiky určenompre potreby pracovníkov vo verejnom zdravotníctve, akoaj pre odborníkov iných profesií, ktorých práca má pria-my alebo nepriamy dopad na oblasť verejného zdravia averejného zdravotníctva, sa uvádzajú základné etické prin-cípy a normy, dôležité pre výkon zdravotníckych povolanía fungovanie zdravotníckeho systému. Pritom sa na vhod-ných miestach poukazuje na špecifiká verejného zdravot-níctva a na etické (morálne) problémy, s ktorými sa pra-covníci vo verejnom zdravotníctve vo svojej praxi stretá-vajú. Zároveň sa informuje o aktuálnych riešeniach niekto-rých etických problémov v podmienkach Slovenskej re-publiky. Práca špecialistu vo verejnom zdravotníctve sa ria-di rovnakými právnymi a etickými princípmi, aké platiaaj pre iné medicínske a zdravotnícke odbory a fungova-nie daného zdravotníckeho systému. Pritom sa od nehodnes právom očakávajú aj vedomosti, ktoré presahujú tra-dičný rámec jeho odbornosti. Musí byť patrične vzdelanýv jej vedeckom, technickom – technologickom aj etic-kom kompartmente. Musí byť schopným pracovať inter-disciplinárnym spôsobom a vedieť predvídať verejno-zdravotné a sociálne dopady svojho profesionálneho ko-nania a prijatých odborných rozhodnutí. Potreba, aby pra-covník vo verejnom zdravotníctve bol hlboko zakorenenýv etike svojej disciplíny, sa nikdy neukazovala jasnejšie.

KKľľúúččoovvéé sslloovváá:: etika vo verejnom zdravotníctve, pro-fesijná etika, etické uvažovanie a rozlišovanie, zdravotnápolitika, rozhodovanie, etické komisie, prideľovanie pro-striedkov

AAbbssttrraacctt

The textbook-like text devoted to the public healthprofessionals, as well as to other professionals whosework has an impact upon the area of public health andhealth policy, aims to provide an overview of basic ethi-cal principles and norms important for the health profes-sions’ practice and functioning of health care. At the

same time, ethical issues of public health and health poli-cies and ethical (moral) problems that are faced moreoften by the public health professionals are briefly dis-cussed. Information is also given about solutions of somebioethical problems in the Slovak Republic. The work ofa public health professional should be governed by thesame legal and ethical principles that are valid for thework of other health care professionals and functioningof the health care system. However, nowadays, the know-ledge required from him/her goes far beyond the traditi-onal realm of his/her discipline. He/she is to be well edu-cated in its interconnected scientific, technical, technolo-gical, legal and ethical compartments. Public health pro-fessional has to be able to work in an interdisciplinarymanner and foresee the public health and social impactsof his/her professional activities and decisions. The needfor the public health professional to be deeply rooted inthe ethical foundations of his/her discipline has neverbeen so obvious.

KKeeyy wwoorrddss:: ethics in public health, ethics of professi-ons, ethical reasoning, making ethical distinctions, healthpolicies, decision-making, ethics committees, allocationof resources

AAddrreessaa aauuttoorraa:: Doc. MUDr. Jozef Glasa, CSc., PhD., Ústavfarmakológie a klinickej farmakológie SZU, Limbová 12,833 03 Bratislava, Slovenská republika, e-mail:jozef.glasa@szu.sk

VVyybbrraannáá bbiibblliiooggrraaffiiaa11.. Ashley BM, deBlois JK, O'Rourke KD. Health Care Ethics: A Catholic Theologi-

cal Analysis. 5. vyd., Georgetown University Press, Washington, D.C. (USA), 2006, 352s., ISBN: 9781589011168. 22.. Bradley, P., Burls, A.: Ethics in Public and CommunityHealth. 1. vyd., Routledge, London – New York, 2000, 208 s., ISBN: 0-415-22054-8(hbk). 33.. Faggioni, M. P.: Život v našich rukách. Manuál teologickej bioetiky. (z talian-skeho originálu preložil M. Koleják) Spišská Kapitula, 2007, 331 s., ISBN 978-80-89170-25-8. 44.. Fisher, E., Jones, J., Von Schomberg, R. (Eds.): Implementing the PrecautionaryPrinciple. Perspectives and Prospects. Edward Elgar Publ. Ltd./Inc., Cheltenham –Northhampton, 2006, 336 s., ISBN 1-84542-702-5. 55.. Gastmans, Ch., Dierickx, K., Nys,H., Schotsmans, P. (Eds): New Pathways for European Bioethics. Intersentia, Antwer-pen – Oxford, 2007, 224 s. (pbk), ISBN 90-5095-670-X. 66.. Glasa, J., Šoltés, L. (Eds.):Ošetrovateľská etika I. Osveta, Martin, 1998, 212 s., ISBN 80-217-0594-9. 77.. Glasa, J.,Glasová, M.: Ľudské práva v zdravotnej starostlivosti. [Hu-man rights in health care.]Med. Etika Bioet., 6, 1999, č. 3 – 4, s. 6 – 10. 88.. Glasa, J.: Praktický prístup k riešeniuetických problémov v ošetrovateľskej praxi. Med. Etika Bioet., 7, 2000, č. 3 – 4, s. 6 –13. 99.. Glasa, J. (Ed.): Ethics Committees in Central & Eastern Europe. Council of Euro-pe – Charis – IMEB Fdn., Bratislava, 2000, 266 s., ISBN 80-88743-40-0. 1100.. Glasa, J.(Ed.): Ethics of Human Genetics: Challenges of the (Post)Genomic Era. Council ofEurope – Charis – IMEB Fdn., Bratislava, 2002, 228 s., ISBN 80-88743-51-6. 1111.. Glasa J.:Právne predpisy pre oblasť etiky biomedicínskeho výskumu v Slovenskej republike.(aj anglická verzia) Európska komisia – kancelária pre oficiálne publikácie ES, Luxem-burg, 2 x 30 s., 2003/4, ISBN 92-894-8092-0. 1122.. Glasa, J.: Biomedical Research. In:Pegoraro, R., Putoto, G., Wray, E. (Eds.): Hospital Based Bioethics. A European Perspec-tive. Piccin, Padova, 2007, 178 s., ISBN 978-88-299-1841-6, s. 153 – 175. 1133.. Glasa, J.,Ďačok, J., Glasová, K.: Zur Diskussion der biomedzinischen Ethik in der SlowakischenRepublik (1990 – 2007). Zeitschrift für medizinische Ethik. 53. Jahresgang (ročník),2007, Heft 4, ISSN 0944-7652, s. 343-356. 1144.. Haškovcová H.: Lékařská etika. Galén, Praha,2. vyd., 1997, 199 s., ISBN 80-85824-54-X. 1155.. Haškovcová H.: Thanatologie. Galén,Praha, 2. vyd., 2007, 244 s., ISBN 978-80-7262-471-3. 1166.. Hodge J. G.: DistinguishingPublic Health Practice and Human Subjects Research. A White Paper for the Universi-ty of Virginia Institute for Practical Ethics and Public Life. Public Health LeadershipSociety (PHLS): 2006/7, 13 s., dostupné na internetovej adrese (kontrolované – máj2009): http://nnphi.org /CMSuploads/White% 20Paper%20on%20Practice%20and%20Research%20-%20 Hodge-61603.pdf 1177.. Childress J. F, Beauchamp T. L.: Principlesof Biomedical Ethics, Oxford University Press, New York, 1. vyd. 1984, 6. vyd. 2008,432 s., ISBN13: 9780195335705. 1188.. Jonsen A. R., Siegler M., Winslade W.: Clinicalethics: A practical approach to ethical decisions in clinical medicine. 6. vyd., McGraw-Hill Professional, New York, 2006, 227 s., ISBN 0071441999. 1199.. Longauer F., PalaščákJ. a kol.: Vybrané kapitoly pre semináre z lekárskej etiky. UPJŠ Košice, 2003, 92 s.,ISBN 80-89138-05-5. 2200.. Munzarová, M.: Lékařský výzkum a etika. Grada, Praha, 2005,120 strán, ISBN 80-247-0924-4. 2211.. Munzarová, M.: Zdravotnická etika od A do Z.Grada, Praha, 2005, 153 strán, ISBN 80-247-1024-2. 2222.. Munzarová, M.: Euthanazie,nebo paliativní péče? Grada, Praha, 2005, 108 strán, ISBN 80-247-1025-0. 2233.. Pegoraro,R., Putoto, G., Wray, E. (Eds.): Hospital Based Bioethics. A European Perspective.Piccin, Padova, 2007, 178 s., ISBN 978-88-299-1841-6. 2244.. Public Health LeadershipSociety (PHLS): Principles of the Ethical Practice of Public Health. 2002, 14 s., dostup-né na internetovej adrese (kontrolované – máj 2009): http://phls.org/CMSuploads/Principles-of-the-Ethical-Practice-of-PH-Version-2.2-68496.pdf 2255.. SlipkoT.: Hranice života. Dilemy súčasnej bioetiky. Dobrá kniha, Trnava, 1998, 400 s., ISBN80-7141-185-X. 2266.. Steinkamp N., Gordijn B.: Ethik in der Klinik – ein Arbeitsbuch. W.Kluwer, Mníchov, 2003, 314 s., ISBN 3-472-05258-9. 2277.. Steinkamp, N., Gordijn, B.,Borovecki, A., Gefenas, E., Glasa, J., Guerrier, M., Meulenbers, T., Rózynska J., Slowther,A.: Regulation of Healthcare Ethics Committees in Europe. Med. Health Care Philos.,Dec. 2007, 10, č. 4, ISSN: 1386-7423, s. 461 – 475. 2288.. Svatošová M.: Hospice a uměnídoprovázet. Hospic A. České, Červený Kostelec: Ecce Homo, 1995. 2299.. Šoltés, L. a kol.:Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Skriptá LF UK, Bratislava, 1994, 104 s. 3300.. Tho-mas J.: Skills for the Ethical Practice of Public Health. Public Health Leadership Society(PHLS): 2004, 10 s., dostupné na internetovej adrese (kontrolované – máj 2009):http://phls.org/ CMSuploads/Skills-for-the-Ethical-Practice-of-Public-Health-68547.pdf3311.. US President’s Council on Bioethics – collection of commissioned essays: HumanDignity and Bioethics, March 2008, Washington (USA), 555 s., ISBN – nemá, dostupnéna internetovej adrese (kontrolované – máj 2009): www.bioethics.gov

MMeeddiiccíínnsskkaa eettiikkaa && bbiiooeettiikkaa -- MMeeddiiccaall EEtthhiiccss && BBiiooeetthhiiccss.. Medzinárodný, dvojjazyčný, vedecko-odborný časopis pre otázky medicínskej etiky a bioetiky. Je určenýnajširšej medicínskej a zdravotníckej verejnosti v Slovenskej republike a v zahraničí, zvlášť členom etických komisií. Má za cieľ napomáhať medzinárodnú výmenuinformácií a dialóg na poli medicínskej etiky a bioetiky. Prináša informácie o aktuálnych podujatiach a udalostiach v oblasti medicínskej etiky a bioetiky, pôvodnépráce, prehľady, významné materiály a dokumenty, kurz pre členov etických komisií, listy redakcii a recenzie. Pôvodné vedecké a odborné práce publikované včasopise sú recenzované a musia zodpovedať obvyklým medzinárodným kritériám. Založený v roku 1994 Nadáciou Ústav medicínskej etiky a bioetiky. Počas prvýchrokov existencie tvorba časopisu nadväzovala na vedecko-odborné aktivity Ústavu medicínskej etiky a bioetiky, spoločného pracoviska Inštitútu pre ďalšie vzdelá-vanie zdravotníckych pracovníkov (IVZ) a Lekárskej fakulty Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave.

MMeeddiiccíínnsskkaa eettiikkaa && bbiiooeettiikkaa -- MMeeddiiccaall EEtthhiiccss && BBiiooeetthhiiccss.. International, bilingual, scientific – professional journal for medical ethics and bioethics. It is devoted to thebroadest medical and health care professional public in the Slovak Republic and abroad. Journal pays special attention to the informational and educational needs ofethics committees’ members. It aims to foster international exchange of information and dialogue in the field of medical ethics and bioethics. The journal publishesinformation on actual activities and events in the field of medical ethics and bioethics, original papers, review articles, important materials and documents, continuouscourse for ethics committees’ members, letters to the editor and book reviews. Original research and review papers published in the journal are peer-reviewed and theymust abide to the usual international standards. The journal was founded in 1994 by the Institute of Medical Ethics and Bioethics Foundation. During the early yearsof its existence, editing of the journal was related to the scientific and professional activities of the Institute of Medical Ethics and Bioethics, the joint centre of theInstitute for Postgraduate Education of Health Care Professionals (IPEHCP) and the Faculty of Medicine of the Comenius University (FM CU) in Bratislava.

ME&B 16 (1–2) 2009 27

■ Vedúci redaktor/Editor: J. Glasa ■ Výkonná redaktorka/Executive Editor: K. Glasová ■ Redakčná rada/Editorial Board: J. Ďačok, R. Frydrich, M. Glasová, K. Glasová,T. Krčméryová, J. Labus†, J. Matulník, J. Palaščák, R. Pullmann, A. Rakús, M. Troščák ■ Rozšírená redakčná rada/National Advisory Board: M. Babál†, A. Bajan, I. Ďuriš,A. Kapellerová, E. Kolibáš, Š. Krajčík, V. Krčméry ml., M. Kriška, P. Kukumberg, J. Longauer, M. Makai, E. Mathéová, M. Mojzešová, P. Mráz, M. Pavlovič, J. Porubský, J.Trizuljaková ■ Medzinárodný poradný zbor/International Advisory Board: Ch. Byk (Paris), A. Carlberg (Stockholm), D. Callahan (Garrison, NY), H. Glasová (London),L. Gormally (London), T. Hope (Oxford), H. Klaus (Washington, DC), S. Leone (Palermo), T. Lajkep (Brno - Brussels), M. Munzarová (Brno), R. H. Nicholson (London),J. Payne (Prague), D. Sacchini (Rome), A. Slabý (Prague), A. Spagnolo (Rome), J. Šimek (Prague), K. Šipr (Brno), H. Watt (London) ■ Adresa redakcie: Ústavmedicínskej etiky a bioetiky n. f., Vysoká 32, 811 06 Bratislava 1 ■ E-mail: jozef.glasa@szu.sk ■ Tel./fax: (00421-2) 5912.0004 ■ Registrované MK SR pod číslom964/94. ■ Published by Charis a. s. Publishing House, Ipeľská 3, 821 07 Bratislava (Slovak Republic) for the Institute of Medical Ethics and Bioethics n. f. ■ © Instituteof Medical Ethics and Bioethics n. f., Bratislava, Slovak Republic.

IInncclluuddeedd iinnttoo MMeeddlliinnee TTMM aanndd BBiibblliiooggrraapphhiiaa mmeeddiiccaa sslloovvaaccaaIISSSSNN 11333355--00556600 WWeebb:: wwwwww..bbiiooeettiikkaa..sskk,, wwwwww.. bbiiooeetthhiiccss..sskk PPRRIINNTTEEDD IINN SSLLOOVVAAKKIIAA

112266

ZZÁÁKKOONN z 2. februára 2006

oo vveerreejjnnoomm zzddrraavvoottnnííccttvvee aa oo zzmmeennee aa ddooppllnneenníí nniieekkttoorrýýcchh zzáákkoonnoovv

Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tom-to zákone:

Čl. I

PPRRVVÁÁ ČČAASSŤŤZZÁÁKKLLAADDNNÉÉ UUSSTTAANNOOVVEENNIIAA

§ 1Predmet úpravy

Tento zákon ustanovujea) organizáciu a výkon verejného zdravotníctva,b) podmienky ochrany verejného zdravia a charakteristi-

ky determinantov zdravia,c) opatrenia orgánov štátnej správy v oblasti verejného

zdravotníctva (ďalej len „orgán verejného zdravotníc-tva“) pri mimoriadnych udalostiach,

d) podmienky prevencie ochorení u ľudí,e) práva a povinnosti fyzických osôb a právnickýchosôb

pri ochrane verejného zdravia,f) výkon štátneho zdravotného dozoru,g) sankcie za porušenie povinností na úseku verejného

zdravotníctva.

§ 2Základné pojmy

Na účely tohto zákonaa) verejné zdravotníctvo je systém zameraný na ochranu,

podporu a rozvoj verejného zdravia,b) zdravie je stav telesnej a duševnej pohody; je výsled-

kom vzťahov medzi ľudským organizmom a determi-nantmi zdravia,

c) verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorázodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivos-ti a ekonomickej úrovni spoločnosti,

d) determinanty zdravia sú faktory určujúce zdravie, kto-rými sú prostredie, genetické faktory, zdravotná starost-livosť a spôsob života,

e) prostredie tvoria fyzikálne, chemické, biologické, eko-nomické a iné faktory životného prostredia a pracov-ného prostredia, ktoré majú vzťah k verejnému zdraviu,

f) spôsob života je správanie človeka, ktorého základom je vzájomné pôsobenie životných podmienok, osob-nostných vlastností, sociálnych faktorov a ekonomic-kých faktorov,

g) hodnotenie dopadov na verejné zdravie je súbor nást-rojov, ktorých cieľom je posúdiť priame a nepriame vplyvy ľudskej aktivity na verejné zdravie,

h) epidémia je nahromadenie ochorení vyvolaných v pomerne krátkom čase na ohraničenom mieste tým istým pôvodcom nákazy,

i) pandémia je rozsiahla epidémia s neurčitým časovým ohraničením a miestnym ohraničením,

j) karanténne opatrenia sú protiepidemické opatreniazamedzujúce kontakt osoby podozrivej z ochorenia alebo z nákazy s inými osobami; karanténne opatrenia sú karanténa, zdravotný dozor a lekársky dohľad,

k) epidemiologicky závažná činnosť je taká pracovná činnosť, ktorou možno pri zanedbaní postupov správnej praxe spôsobiť vznik alebo šírenie prenosného ochorenia,

l) ionizujúcim žiarením je žiarenie prenášajúce energiu vo forme častíc alebo elektromagnetických vĺn s vlno-vou dĺžkou do 100 nm alebo frekvenciou nad 3.1015 Hz, ktoré má schopnosť priamo alebo nepriamo utvá-rať ióny,

m) nakladanie s inštitucionálnymi rádioaktívnymi odpad-mi

1) je zber, preprava, triedenie, skladovaniea spracovanie inštitucionálnych rádioaktívnych odpadov,

n) systém rýchleho varovania je súhrn opatrení chránia-cich verejné zdravie v prípade ohrozenia,

o) prevádzkový poriadok je súhrn opatrení na ochranu zdravia zamestnanca a na ochranu verejného zdravia v zariadení, v ktorom existuje riziko poškodenia zdravia.

Zbierka zákonov č. 126/2006, Čiastka 52, s. 860.

Poznámka: Celý text zákona je dostupný na internetovejstránke www.zbierka.sk.

Reklama

Advertisement

ME&B 16 (1–2) 200928